Miloš Ferko, spisovateľ a lit. recenzent, Slovenské pohľady 1/2016, Matica slovenská
EVA AVA ŠRANKOVÁ
ŽIVOT V HRIECHU
ARTIS OMNIS, ŽILINA 2015
M I L O Š F E R K O
Skúsená autorka ponúka ďalší román plný únosov, stretnutí, strát, nálezov a lásky. S historickým pozadím v nádhernom najtalianskejšom Taliansku (čiže v Benátkach, v meste povestnom levmi v gondo-lách) a s kyticami vzdychov. Napriek myšlienkovej naivite, ktorá sa napokon odvíja v súlade s predpokladmi žánra, zaujme nesporná vynaliezavosť v koncipovaní zápletky.
Príbehu nech je odpustené, ak popri stene strhne za roh do uličky plnej odporných žobrákov ženu. Azda nikdy nepočula nič o únose, nevidela z nosidiel obklopených ozbrojeným sprievodom rozškľabené chriapy štrbavých otrhancov, vari ju prirodzený sebazáchovný hnus dostatočne nevystríhal pred tabuizovaným územím, v ktorom sa prítomnosť pekného zdravého slušne oblečeného stvorenia stáva provokáciou? Pritom vyhnúť sa dalo ľahko. V stredoveku boli hranice teritórií páriov jasne vyznačené – a napokon takými zostávajú čiastočne i dodnes. Zaiste, romance nepotrebujú logiku, no predsa preložené do jazyka súčasnosti: hrdinka v značkovom odeve v snahe zachrániť sa pred nepriateľmi z radov nekalej konkurencie, ktorí pripravili o život jej zámožného manžela, beží na okraj mesta do rómskej kolónie, kde sa na ňu, čuduj sa svete, obyvatelia vrhnú ako vrabce na zatúlanú sýkorku.
Atmosféra príbehu je groteskná, a predsa umne stvárnená, sama osebe funguje a nadchýna priaznivcov. Možno je aj priamo inšpirovaná zámernou odkrytosťou iluzívnosti historických románov Guerrazziho. Napokon, kľúčové dielo talianskeho národného obrodenia, neoddeliteľne späté so zjednocovaním krajiny (tzv. risorgimento), Obliehanie Florencie bolo preložené do slovenčiny. Dielo popri historických pasážach ponúka aj romantické. Jedna z nich sa začína nasledovne: „Kým stráž snímala zo stien zbroj, chystajúc sa na pomoc, roztvorili sa dvere a doprostred izby ako guľa z dela vletela žena, urobila dva-tri kroky, ani keby ju niekto posotil, a potom narazila na stenu. Vojaci si ju nevšimli, ale vybehli von. Ostal len Lodovico a Lupo.“ Nie, vojaci nie sú slepí, lenže práve v podobe delovej gule na scénu prichádzajúca romantická hrdinka (jemná vkusnosť prirovnania inak typická pre žáner je v tomto prípade odôvodnená situáciou a pomáha čitateľom zniesť otras náhleho prechodu od historického k romantickému) sa potrebuje vyspovedať z trýzne, bôľu, straty otca, požiaru a rabovačky. Usiluje sa zistiť, kde je, lebo stále, v snahe nebyť napospas svojmu osudu, uteká... Guerrazzi postupy v týchto pasážach čerpá najmä z brakových jarmočných rytiersko-zbojníckych románov 18. a 19. storočia (z novších prístupných vydaní v češtine odporúčam Lipsa Tuliana), v ktorých sa postavy znezrady zjavujú, miznú, unášajú, vzdychajú, zrádzajú, schá-dzajú, rozchádzajú, zverujú, no a najmä milujú.
Vráťme sa však ku knihe Život v hriechu. Text je remeselne zvládnutý. Šranková má zmysel pre rytmus a tempo pohybu. Je talentovaná prozaička. Jednou z presvedčivých vlastností Šrankovej textu je, popri nespornej dynamike deja, hma-tateľná, konkrétna, hutná, jadrná zmyslovosť/zmyselnosť detailov. Zďaleka nie iba priamo (hoci sprostredkovane zaiste áno) erotických. Hrdinka nechce garbiara, pretože smrdí. Tu nieto o čom ani nad čím premýšľať. Nos ostáva svedkom antivášne.
Román je presvedčivo a hutne, bez zbytočne zdĺhavého vysvetľovania ukotvený v historických kulisách Benátok 12. storočia. Šranková používa malebne ľubozvučný „dobovejší“ výraz Venice. Venezia jej zjavne prichodí otrepaná... A napokon, potom by sme okamžite vedeli, kde sme. Venice textu vhodne dodáva punc „romanesknosti“ a fantasticknosti, v rámci ktorého sú povolené i skutky a hnutia mysle nevídané – len aby dobrodružstvo neprestalo krútiť kolieskami či hnať plachty v diaľ po mori fantázie.
Prostredníctvom osudov trojice dám spisovateľka medziiným pútavo približuje pozadie okolnosti zavedenia celibátu v katolíckej cirkvi z hľadiska (už bývalej) manželky duchovného. Nuž a súvislosti komplexnejšieho hľadiska literárnej histórie zreteľne naznačujú, že desaťtisícom naveky a preventívne klérom prerušených happyendov svadieb sa žáner romance pomstí, podľa vzoru gotických románov, posunutím mníchov do roly zákerných intrigánov przniacich nevinné devy.
Na záver neodolám, vrátim sa k naznačenej naivite motivácií ihravo spontánnych prienikov ústredných ženských protagonistiek medzi galérku. Škoda, že Šrankovej nenapadlo „vrhnúť“ do Benátok cudzinku/cudzinky. Mesto nepoznajú, objavujú ho, takže sa akiste tu a tam – na vhodných miestach a vo vhodnom čase – ocitnú znezrady a napospas spôsobom, ktorý možno nielen spanilé čitateľky prinúti pootvoriť ústa a stíšiť dych. Íha! To bolo vzrušujúce! Ibaže, žiaľ, my nie sme Taliani, Lenka.
zdroj:http://matica.sk/wp-content/uploads/2015/03/SP_1_2016_vnutro.pdf, str. 127-128
