Eva Ava Šranková

Keď Paolo del Maro vkročil na Piazza San Marco, hmlistý opar sa vznášal nad kanálmi s morskou vodou a kradmo sa zakrádal do baziliky postavenej v strede námestia.

Na okamih nehybne postál – zazdalo sa mu, že mesto, ktoré tak miloval, zrazu vyzerá inak. Striaslo ho. Pritiahol si plášť prehodený cez plecia a zrýchlil krok, akoby sa obával, že nočné prízraky, skrývajúce sa pod tmavými oblúkmi, mu skrížia cestu. Ale démoni noci vyčkávali.

Kňaz vošiel pod portál chrámu a blížil sa k dverám. Hľadajúc útočisko vstúpil dnu.      

Mäkké svetlo lojových sviec osvetľovalo interiér Baziliky di San Marco a zaháňalo temnotu.

Paolo del Maro sa zadíval na ligotavé, zlaté a bronzové mozaiky, ktorými bol chrám vyzdobený. V upokojujúcom tichu pokľakol pod apsidou, nevnímal chlad stúpajúci z mramorovej podlahy pokrytej perleťou, znázorňujúcej geometrické vzory a zvieratá. „Christe, miserere...“ zahĺbil sa do modlitby, ktorá mu mala poskytnúť dočasnú úľavu. S čelom pritisnutým o kameň nezačul nepatrný šramot, ani opatrné kroky blížiace sa k nemu.

Bolesť, ktorá ho vzápätí zasiahla, trvala iba chvíľočku. Krátko po útoku vraha vydýchol kňaz naposledy.

Fantóm nedbal na tanec smrti, ktorý v Božom dome spôsobil, zvrtol sa a vykĺzol z chrámu.

Noc ešte viac stmavla, keď prešiel popod vstupný portál, prebehol povedľa strážnej veže postavenej na rímskych základoch, trhu, ktorý patril k najväčším vo Venice, a zamieril k prístavisku Canala Grande, kde naňho čakala gondola.