Eva Ava Šranková

© E. A. Šranková

Hriechy mocných

Čo všetko je človek schopný urobiť pre lásku? Najmä v časoch, keď štátne alebo rodinné záujmy, ale často aj túžba po väčšej moci, prevládali nad prirodzenými ľudskými citmi. Ani ľudia z kráľovských alebo vojvodských rodín nemali vždy na ružiach ustlané; byť jedným z členov šľachtického domu nebolo vždy len príjemné a už vôbec nie iba šťastné.

Historický román Hriechy mocných ponúka nielen ľudské osudy a komplikované vzťahy plné intríg, nenávisti a zla z čias talianskych komún, rozporov a bojov v severnom Taliansku, ale tiež zachytáva udalosti zo storočnej vojny, ktorá v 14. a 15. storočí priviedla Francúzsko na pokraj nešťastia. Ako čistý prameň pôsobí na čitateľa vášnivý a úprimný ľúbostný vzťah osudom skúšanej Francescy di Valleta, ktorú proti jej vôli vydajú za tyranského manžela „s dobrým menom“ Henricha de Moselle. Francesca opúšťa rodné Taliansko a vydáva sa naprieč Savojskom do Lotrinska, kde ju už netrpezlivo očakáva jej budúci manžel a pán. Krásna žena zbožňovaná mnohými vznešenými mužmi nachádza však svoje najväčšie šťastie, ale aj utrpenie v hlbokej láske k Enzovi di Challant, priateľovi z detstva.

Ako sa skončí príbeh mladej ženy, ktorá svoj život zasvätila láske v časoch, ktoré nepriali ženám? Pretože pre mnohé z nich bol práve muž tým najväčším nepriateľom... 

Úryvok 1.

4.

Francesca

Dievčina skrývajúca sa za kmeňom stromu sa čelom opierala o drsnú kôru a tíško sa smiala. Rozpustené dlhé plavé vlasy jej padali do tváre s veľkými sivomodrými očami, lemovanými tmavými riasami. Jej oblé líčka ešte nestratili detskosť, ale zvodné červené pery zvlnené v úsmeve už prezrádzali mladú ženu.

Ani sa nepohla. Až keď sa jej už ticho zdalo byť pridlhé, opatrne sa odtiahla od duba a nesmelo vystrčila hlavu. So šibalstvom v očiach vzhliadla k neďalekým krovinám s drobnými červenými bobuľami, nad ktorými sa čneli košaté vrcholky stromov. Všimla si malé vtáča so žltým zobáčikom, ktoré vzlietlo z kríka – až kdesi nad jej hlavu. Zosadlo na konár, akoby si bolo isté, že v korune stromu ho už nevyruší nič.

Chvíľková nepozornosť dievčaťa padla vhod postave skrývajúcej sa obďaleč. Čo najtichšie sa odlepila od skaly a vzápätí vyrazila vpred.

Keď dievčina začula šuchot lístia, obzrela sa. Uzrela vysokého mladého muža, ktorý so širokým úsmevom bežal k nej.

Dozaista ma po celý čas špehoval, pomyslela si. Radšej si cestu predĺžil, aby sa ku mne priblížil zboku.  

Šikovne si podvihla spodné cotehardie s úzkymi rukávmi spolu so sideles gown – s prednou sukňou skrátenou vpredu – a znepokojená sa rozbehla. Dobre vedela, že tentoraz mu neunikne! Nielenže bol rýchly, ale najmä ho nič neobmedzovalo v pohybe. Okolo nôh sa mu nezachytávali dlhé šaty s heraldickými znakmi tak ako jej. Jediné, čo mladíkovi mohlo počas behu prekážať, bol meč pripnutý na opasku, zdobiaci belasé, vlnou vatované surcotte s rukávmi.

Bežala, čo jej sily stačili, no mladý muž ju zakrátko dobehol.

„Mám ťa, Francesca!“ zvolal. „Koľko ráz som ti povedal, že sa predo mnou neskryješ?“ Zahľadel sa na ňu čiernymi očami, úsmev mu ešte väčšmi rozžiaril sympatickú tvár.

Francesca di Valleta naňho namrzene pozrela, ale vzápätí sa poddala nákazlivej radosti, ktorá Enzovi di Challant žiarila z pohľadu.

„Dobehol si ma, Enzo! Radšej si obišiel gaštanový háj pod lesom, len aby si neprišiel spredu, ako som ťa čakala...“

„Vari sa hneváš, Francesca? Vždy si mala rada prekvapenia,“ namietol vyčítavo. Zložil si ruky z jej útlych pliec a popravil si malý čierny bonet, ktorý sa mu trochu skĺzol.

„Veď nevravím, že nie,“ zasmiala sa, spomenúc si na to posledné, keď jej priniesol plnú náruč alpských ruží a horcov. Musel po ne zájsť až na vysokohorské lúky, ktoré bývali v lete bohato rozkvitnuté. Ako sa jej to vtedy páčilo! Obsypal ju modrými a žltými kvietkami celú a ona sa nechávala láskať príjemnými dotykmi horcov a jeho rúk, keď jej ich vpletal do vlasov. 

Rýchlo odohnala dotieravú spomienku a zboku pozrela na Enza. Využila jeho chvíľkovú nepozornosť a opätovne sa rozbehla.

Francescin čin sprevádzala spŕška Enzových nadávok. Nestrácajúc čas, rozbehol sa za ňou.

Šťastena ju aj teraz sklamala. Nohy sa jej zamotali do červených šiat s vyobrazenými figúrami bielych ruží a praslice, ktorých farba priraďovala vazalský valletský dom ku svojim lénnym pánom Savojským, a spadla.   

„Takýto nerozum!“ vykríkol. Sklonil sa k nej, odhrnul jej svetlé vlasy z tváre a nežne ju pohladkal.

„Nechaj ma!“ zamračila sa a pošúchala si rozboľavenú nohu.

„Si pochabá!“ zmraštil obrvy. „Mohla si si ublížiť. Aspoňže si spadla do mäkkého,“ vydýchol a bez zaváhania si prisadol k dievčine.

„Vraj do mäkkého!“ rozhorčene naňho pozrela. „Zranila som sa na kameni, pozri...“ postrčila k nemu holú nôžku, na ktorej sa perlila krv z odretého kolena.

Enzo di Challant chcel niečo povedať, ale napokon si zahryzol do jazyka. Stisol čeľusť, akoby túžil, aby sa mu slová zasekli v hrdle. Prstami prechádzal okolo rozboľaveného miesta na Francescinej nohe a pohládzal jej hladučkú pokožku.

Zaklonila hlavu, poddala sa nežnému láskaniu priateľových rúk. Vlasy sa jej zošuchli na chrbát a odhalili pôvabnú šiju. Vystrela si štíhle nohy, šuchotajúce zlatožlté a červenkasté lístie ju pošteklilo na koži.

V lese poznala každý krík, žila v ňom ako nejaká divožienka. Rada snívala pod vysokými dubmi. Niekedy s Júliou, ale väčšinou osamote, často vyčkávajúc Enza, svojho priateľa z detstva. Stretávali sa na odľahlých miestach. Potajomky, aby im na to nik neprišiel.

Pánboh nás ochraňuj, aby sa naši otcovia dozvedeli, že sa schádzame poza ich chrbty aj napriek zákazu a hrozbám, ktoré nám odmalička vštepovali, pomyslela si.       

Pomedzi konáre stromov zaševelil slabý vietor, októbrové slnko vrhalo s každým ubiehajúcim dňom čoraz dlhšie tiene. Francesca pozrela na Enza. Úsmev na perách sa jej prehĺbil, odhaliac rad bielych zubov.       

Hľadel na ňu, nasucho preglgol.

„Dozrela si, Francesca...“ vyjachtal nesmelo. „Zmenila si sa. Už nie si to dievčatko, ktoré som s prútom v ruke naháňal po horách, či z roztopaše posotil do rybníka. Stáva sa z teba žena... krásna. Až ma z tej krásy obchádza strach...“ naklonil sa k nej a nežne ju objal.

Tíško naňho hľadela, akoby si chcela vryť do pamäti jeho obraz.

Sklonil sa k nej a opatrne, takmer bojazlivo ju pobozkal na pery.

Odpovedala mu dlhým bozkom a tuho sa k nemu pritisla. Naostatok sa od neho odtiahla a klesla na lôžko zo spleti farebného lístia.

„Tvoje ústa bozkávali už aj iné ústa?“ spýtala sa šeptom. Štíhlym prstom sa opatrne dotkla jeho pier.

Spaľoval ju roztúženým pohľadom. „Nie... ty predsa vieš, že nie,“ zachripel.  

Francesca ho pohládzala, a keď pootvoril pery, prešla mu po nich prstom.

Tvár mladej dievčiny zružovela ako kvet, Enzo si uvedomoval, aká je očarujúca. Nadvihol ju ľahučko ako pierko, posadil si ju do lona, a keď sa v jej pohľade mihla túžba, nezaváhal, zaraz ju pobozkal.

Obaja sa stratili v čare okamihu, nevnímali, ako plynie čas. Oddávali sa láske – zo začiatku jemným a potom čoraz smelším bozkom. Hlboké priateľstvo sa v zlomku sekundy zmenilo na lásku, o ktorej až dosiaľ netušili.

Keď sa Enzo od Francescy odtiahol, predniesol jej ľúbostné verše:

To ľahké odmietanie, prísnosť taká milá,

že spod jej mraku vždy len Láska preblesne,

i ľahký hnev, čo zavše moje telesné

chúťky (až teraz viem to!) krotila bez násilia,

najvyššia cnosť, čo poznal svet, reč ušľachtilá

a jemné mravy v gestách skryté noblesne,

ten prameň krásy prelial sa mi do piesne,

ktorá mi všetko nízke z mysle vyplienila.

„To je z Canzionere, ktorej autorom bol slávny Petrarca. Aj on veľmi ľúbil svoju vyvolenú...“ šepol a pohladkal ju po hebkých vlasoch. Vyňal jej z nich červenkastý list a jemne ju pošteklil po malom nose, mierne vystrčenom dohora.

Francesca by ho s radosťou počúvala ktovie dokiaľ. Odrazu si však uvedomila, že čas hrá nemilosrdne proti nim a bude ho už musieť opustiť.

„Ľúbim ťa, Enzo,“ riekla tíško a pomrvila sa mu v náručí. Pohľad jej zastrel závoj smútku. Pomaly sa od mladého muža odtiahla.

„Kedy ťa opäť uvidím, mia?“ spýtavo sa na ňu zahľadel. „Pätnásť dní je príliš dlhý čas, aby som opäť toľko čakal.“

Vstala, snažila sa očistiť si odev. „Akoby si nevedel, že skôr to nebolo možné,“ vzdychla. „Iba včera sme sa vrátili z Turína. Netuším, kedy sa opäť stretneme. Papà očakáva grófa di Piemonte, ktorý sa chystá do Chamberia za svojím švagrom. Nebudem sa môcť vzdialiť z hradu. Vieš predsa, aký je...“

Zdvihol jej briadku a nežne pošepol: „Netráp sa, moja milovaná, počkám. Budem čakať dovtedy, kým bude treba. Poď, odprevadím ťa.“

Francesca sa naklonila k nemu, horúcimi perami sa dotkla jeho líca. Nedbajúc, že ju jeho strnisko pošteklilo na ústach, rozhodne povedala: „Nie, Enzo. Pôjdem sama, poponáhľaj sa aj ty,“ pobozkala ho.

Rýchlo sa rozbehla, ani čo by jej hrozilo, že si to každú chvíľu rozmyslí a vráti sa späť, aby zotrvala v Enzovom objatí.

Enzo di Challant pozeral za bežiacou dievčinou. Keď sa mu v spleti stromov a krovín stratili jej červené šaty z dohľadu, od nenaplnenej túžby si povzdychol. Potom vykročil do nadchádzajúceho večera.

Nižšie pod lesom, na okraji gaštanového hája, očakával mladého muža osedlaný žrebec, ktorý ho mal odviesť na hradné panstvo jeho otca – zurvalca a pijana Grossa di Challant.

Enzo a Francesca sa blížili k panstvám svojich otcov, keď sa na opačnej strane lesa vynorila postava muža v čiernom odeve, na ktorý mu vo vlnách padali tmavé, mierne prešedivené vlasy. Od hnevu zovrel hranatú čeľusť s krátkou briadkou a rukou v červenej hodvábnej rukavici ozdobenej zlatom a perlami zvieral rukoväť kordu pripnutého na koženom opasku.

Pristúpil k uviazanému pasúcemu sa žrebcovi a chvatne vyhupol do sedla. Zlostne bodol ostrohami koňa do slabín a primäl ho k cvalu.

Práve pred chvíľou sa stal svedkom lásky oboch mladých ľudí.