Novinka, ktorá dozaista poteší všetky romantičky. :)
Jana Pronská
Janičiarova žena
Slovenský spisovateľ, 2016
Pútavá historická romanca obľúbenej autorky. Keď sa rytier Richard Salmo vracia do pevnosti Litava, túži iba po tom, aby obnovil panstvo svojho otca. Vôbec neráta s tým, že ho očarí miestna dievčina, z ktorej sa vykľuje dcéra grófa Pálfiho. Gabriela má oči iba pre krásneho rytiera, a tak keď vysvitne, že otcovia dohodli ich sobáš, nemôže byť šťastnejšia. Vladan Pribojič, ktorému bola pôvodne prisľúbená, sa však nemieni vzdať. Využije situáciu po príchode Osmanov, predá Richarda do otroctva a zmocní sa jeho majetku. Vďaka nezlomnej vôli žiť sa Richard po rokoch vráti do rodnej krajiny, no je z neho krutý, neľútostný janičiar, ktorý nevie zabudnúť na krivdy a zradu z minulosti. Dostane ešte šancu vzkriesiť lásku, v ktorú kedysi veril? Podarí sa mu zachrániť milovanú ženu a uzdraviť vlastné srdce, otrávené nenávisťou?
Úryvok:
Svištivý vietor ju štípal na lícach, vysúšal slzy, čo jej tiekli po tvári. Prehĺtala plač, guču navretú v hrdle, snažila sa nevnímať bolesť v hrudi ani strach, ktorý jej ochromoval údy.
Utekala bezmesačnou nocou, kým vládala, kým jej stačil dych, kým opäť nepadla na zem doudieraná, vydesená, bezvládna. Nezastavuj sa! Utekaj! prenikavo kričal hlas v jej hlave. Kolená a bosé nohy jej doráňali ostré hrany skál, ktoré kropila svojou krvou. Potkýnala sa a padala, no napriek tomu sa zakaždým znova zdvihla a bežala ďalej. Rukami zúfalo rozhŕňala húštie, ktoré jej driapalo šaty, vetvičky sa jej zapichovali do látky, do vlasov, škriabali ju.
Nesmie zastať! Nesmie!
Nesmú ju dolapiť, nie oni!
Za sebou počula rehot a krik nevercov, cvengot tureckých šablí a brechot psov. V nose ju štípal dym plaziaci sa po úbočí od vypálenej dediny, uši trhal nárek preživších. Bezmocné ženy a deti kvílili od hrôzy, tí, čo nestihli ujsť a schovať sa v horách pred krvilačným besnením, sa stali ľahkou korisťou. Nahnali ich ako ovce do stáda a spútali reťazami.
Zvon na kostolnej veži stíchol len pred chvíľou, krákanie havranov nad údolím znelo rovnako strašidelne ako vietor, čo sa preháňal v korunách stromov, a miešalo sa s dunením osmanských bubnov.
Neprešlo ani pár hodín odvtedy, čo spolu s ostatnými búchala na zavreté brány Čabraďa, prosila a dúfala, úpenlivo šeptala modlitby.
Zázrak sa nestal, neprišlo ani zmilovanie. Dedina i hrad nad riekou vzbĺkli ako fakľa a s nimi všetko, čo poznala.
Ako vtedy pred rokmi... keď sa jej šťastie skončilo. Nádej zhasla, ani čo by niekto sfúkol sviecu. Nežila, iba živorila, pretĺkala sa zo dňa na deň. Pri živote ju držali len blednúce spomienky.
Štekajúce psy a nemilosrdní dobyvatelia sa neustále približovali, cítila ich za chrbtom. Už-už po nej načahovali ruky, driapali jej šaty...
Nesmú ju dostať živú, nesmú! Z posledných síl prerazila hradbu húštia, urobila pár posledných krokov - a potom náhle zastala. Padla na kolená a sklonila hlavu.
Pod ňou sa škľabila priepasť, vysoké bralo prudko klesalo k rieke a nad ním sa týčil kríž. Pripomenul jej časy, keď bola naozaj šťastná. Akoby odvtedy prešli veky. Zdvihla pohľad k nebu, oprela sa o drevený trám.
Chýbal jeden jediný krok a všetko by sa skončilo presne tam, kde sa to začalo.
Skupina jazdcov so psami uviazanými na kožených remencoch zastala a obkľúčila ju. Mala iba dva možnosti - hodiť sa strmhlav zo skaly alebo dať sa odviesť naspäť do dediny s obojkom otrokyne na krku. To druhé si nepripúšťala. Taká možnosť pre ňu neexistovala.
Gabriela sa nadýchla, otočila hlavu, unavene si odhrnula z čela prameň vlasov a z očí zotrela slzy. Odvážne pozrela do napätých osmanských tvárí, na poslušne čakajúce psy.
„Vzali ste mi všetko...“ šepla do napätého ticha a naklonila sa k priepasti. Bolo jej jedno, či rozumejú, však oni pochopia. „... no svoje telo ani dušu vám nedám. To nech sa radšej naveky smažím v pekle!“
Román vychádza 15. 11. 2016
