Začiatky sú vždy mimoriadne. Prvé slovo, prvý krok, prvé zaľúbenie, prvý bozk, prvá práca, prvé dieťa – tieto a stovky ďalších udalostí si zvykneme pamätať celý život. Pre ľudí, ktorí píšu knihy, je nezabudnuteľným zážitkom vydanie prvej knihy. Otvárame na Sieťovke novú anketu, v rámci ktorej vám spisovateľky a spisovatelia odhalia zákulisie svojich začiatkov.

Dnes predstavuje svoj debut Izabela – Láskou spútaní spisovateľka Eva Ava Šranková.

Aký bol príbeh vášho debutu od prvého nápadu až po samotné vydanie?

Poznáte to klišé: Píšem, odkedy som sa naučila písať… U mňa to ale tak nebolo, aj keď literatúru som odjakživa milovala a písané slovo tiež.

Napredovalo to postupne a aj keď si uvedomujem, že vyzniem bizarne, k písaniu, presnejšie k písaniu o láske, ma priviedla smrť. Aj preto mi je tragika hlavnej hrdinky bytostne známa. Bol to osud – smrť vzala a život dal. Príbeh nevšednej lásky, bolesti, zrady, hrdosti a cti, to všetko na pozadí bratovražednej vojny medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi vo Francúzsku v prvej polovici 15. storočia, ktoré bolo sužované 100-ročnou vojnou i morom, sa mi zobrazil pred očami ako film, aj keď to asi znie neuveriteľne. Napriek tomu mi písanie prvého príbehu o Izabele zabralo viac než štyri roky. Kniha totiž nie je fikciou, vyfabulovaný je len príbeh lásky, ktorý sa však pokojne mohol stať, nuž pri tvorbe, aj keď som načítaného mala veľa a dejiny nie sú pre mňa úplnou neznámou, som musela mnohé študovať – v knihách i v knižniciach – a písala som perom do zošita.

Potom prišlo prepisovanie, škrtanie a portál Mám talent, na ktorom som publikovala od jeho spustenia vydavateľstvom Ikar. Tu sme sa zišli mnohí, aj mnohí dnes už známi autori, a bola to najlepšia škola, akú sme kedy mohli dostať. Nijaké mastenie ega, reálna odozva, často bolestná, priama, kritická, úprimná a záležalo od každého z nás, čo z toho si odnesie.

Izabela bola najčítanejším románom na portáli Mám talent, ale napriek tomu, že mala skvelú odozvu i hodnotenia recenzentov, ponuka na vydanie nechodila. To čakanie, úprimne, bolo strašné… a potom prišli Česi, vzápätí Ikar a všetko sa začalo.

Román o Izabele sa v tom čase volal Tiene minulosti; v tom období však pod týmto názvom vyšla iná kniha v inom vydavateľstve a bolo nutné nájsť vhodný názov, taký, ktorý román bude vystihovať, rovnako ako by obálka mala korešpondovať s textom. Za riekou Moravou vyšla kniha pod názvom Čas nevinnosti a u nás, ako je už známe, to bola Izabela, ktorá sa vo svojom žánri stala bestsellerom napriek tomu, že ju ešte pred vydaním čítalo nemálo ľudí.

Líšila sa finálna podoba knihy od pôvodného zámeru?

Patrím možno k tým nemnohým autorom, ktorí si dovolia povedať: nie. Jediné, čo sa menilo, bol názov, čo mi v podstate aj vyhovovalo, keďže pomenovanie Tiene minulosti bolo len pracovné.

Samozrejme, bolo redigovanie, bez neho to ani nejde, a to je čosi, čo mi v tomto smere – do ďalšej tvorby a profesie – dalo najviac. S poslovenčovaním cudzích mien som ale nesúhlasila, akoby som aj mohla, takže vskutku sa nemenilo nič, to bola jediná vec, na ktorej sme sa nie úplne zhodli.

Celkovo som mala šťastie na skvelých ľudí, Ikar, celý tím z vydavateľstva – boli anjelmi strážnymi knihy, ktorej verili a, samozrejme, aj tých, ktoré prišli po Izabele. Za všetko, čo som sa naučila, ďakujem obzvlášť trom dámam, mojim redaktorkám a korektorkám: Lucke Žáryovej, Nataške Ďurinovej a Anke Šikulovej.

Čo vás počas procesu vydávania prekvapilo?

Pri Izabele to všetko šlo tak rýchlo, že akosi nebolo kedy zamýšľať sa nad tým, či to alebo ono by ma malo nejakým spôsobom prekvapiť, alebo nie.

Prekvapenie prišlo až potom – po vydaní. To už bola kniha na svete a chystalo sa uvedenie do života, prišlo promo a všetko, čo s tým súvisí, a to bol strašný stres. Fotografovanie, množstvo ľudí, kamery, televízia, rozhlas, besedy… Myslím si, že na debutujúcu autorku som to zvládla celkom fajn, aj keď je pravda, že vždy môže byť lepšie. Rozhodne by to bolo chcelo menej trémy a viac sebavedomia.

Akú najdôležitejšiu skúsenosť ste si odniesli do ďalšej tvorby?

Nemám rada polovičatosť, som nenapraviteľný perfekcionista. Preto keď niečo robím, tak to robím poriadne, alebo vôbec.

A tak je to aj s písaním, snažím sa byť dobrá, proste nesklamať – čitateľa, a ani seba. Napriek tomu si uvedomujem, že vyhovieť všetkým nie je v ľudských silách. Pri písaní pociťujem ohromný rešpekt, ale neodkláňam sa od pôvodného zámeru a kráčam po ceste, ktorú som si vytýčila, pričom je pre mňa dôležité jedno: nestratiť samu seba.