Prečo? Lebo písanie a literatúra vôbec sa mi už pred mnohými rokmi zavŕtali hlboko pod kožu. Písané slovo proste milujem, a keď človek niečo veľmi miluje a dáva do toho celé srdce, odrazí sa to aj na jeho práci.
Som tragéd inklinujúci k melodráme a napriek tomu, že sa rada smejem, humorom neoplývam, ten si vždy rada prečítam u niekoho iného. Také ako ja, sú aj moje knihy: dramatické, lyricko-epické a príliš skutočné. Uveriteľnosť je čosi, čo ma charakterizuje od prvej po poslednú vetu.
Píšem historické romány, ktorých nosnou témou je láska, avšak nie vždy len láskavá, keďže má mnoho podôb, zvlášť v toku času, keď žena bola pre muža jeho najväčším nepriateľom… Pod povrchom typickým pre dané obdobie, na pozadí historických reálií, nachádzam a odhaľujem človeka – skutočného i vyfabulovaného, s jeho obdivuhodnými i hroznými vlastnosťami.
Čítam veľa, obyčajne viac ako píšem, a tak to asi bude naveky. Som viac čitateľ ako spisovateľ a vôbec mi to neprekáža, lebo bez nás čitateľov by nebolo spisovateľov, nie v tom pravom zmysle, veď kto by ich/nás potom čítal, ledaže by sme písali do zásuvky, či sa čítali navzájom, čo poväčšine aj robíme, ale to sa z nás potom zas stávajú len čitatelia.
Ako? Ťažko. Píšem ťažko, rovnako ako žijem, nechala sa kedysi, ešte v čase, ktorý nazývam môj minulý život, počuť moja priateľka, poetka Janka Mátelová. Päť slov a v nich kus odžitej pravdy, ktorá ma sprevádza denno-denne – často len čo otvorím rukopis, obzvlášť, keď začínam písať čosi nové: ťažké a skutočné ako sú v poslednom roku aj príbehy, na ktorých pracujem s kolegami.
Systematickosť a pravidelnosť sú pri tvorbe základ, nie vždy to však vyjde podľa našich predstáv. Prepych sadnúť si ráno k počítaču a písať niekoľko hodín vkuse, nepoznám. Keďže nechcem žiť v chlieve a perfekcionizmus ma nepustí, domácnosť a deti sú vždy na prvom mieste, aj keď posledným rokom, tým, že sú už väčšie, sa zo mňa istým spôsobom stáva egoista: keď ma priamo nepotrebujú, píšem a opäť nachádzam samu seba. Vnáram sa do sveta písaného slova, do sveta prihlbokého pre toho, kto v ňom nevie plávať. Vtedy žijem životy mojich hrdinov, hovoria so mnou, stávajú sa mnou, alebo ja nimi? Často neviem a možno aj áno, kde vlastne je pravda.
Kde? Väčšinou už len doma alebo u starej – tu si to užívam najviac.
Obyčajne mi neprekáža vzruch, kým, pravdaže, nie je neúnosný. Ak písať chcem, dokážem to aj na detskom ihrisku: perom do zošita, a potom to do finálnej podoby ešte x-krát upravím, pretože doslova sa hrám s každým slovom, pretváram napísané počas celej tvorby, kým necítim zimomriavky, až potom poznám, že to, čo som naozaj chcela, je napísané.
Niekoľko rokov zo mňa bola „sova“, avšak čas nikto z nás nezastaví a s jeho plynutím to takmer do rána dávam už len ojedinele. Vtedy naozaj asi frčím na dopingu z písaného slova, ako teraz, keď píšem tieto riadky, aj keď dnes mojím úmyslom bolo rozviť iný príbeh, ale poznáte to, človek občas tiež potrebuje reset, to sa vám vtedy pripletú do cesty hrable, nuž idete pohrabať seno a môžbyť hľadíte na nebo a myslíte na všetko a možno na nič, z napísaného ani riadok, ale napriek tomu vám je fajn, aj keď full time, a príde večer a dostanete ponuku, ktorú s prísľubom do dvoch týždňov s radosťou prijmete. O niečo neskôr uložíte deti, prečítate rozprávku-príbeh, lebo aj keď si vaše deti už čítajú samy, pred spaním sa u vás číta vždy. Napokon zapínate pc, s úmyslom písať rozpísané, no kým stihnete otvoriť rukopis, vaše prsty vytvoria nový dokument a napíšete slová, ktoré ste síce mali v úmysle „uložiť na papier“, ibaže neskôr.
A je vám ľahko na duši, lebo opäť ste začali od konca, ako aj pri iných príbehoch či románe, z ktorého máte ucelenú a učesanú tretinu, ibaže čo z toho, keď napísaná je len prvá a posledná kapitola. Tak z času na čas dumáte nad tým, čo ste to za spisovateľa, keď ulietate z príbehu do príbehu. Ale potrebovali ste nabootovať – aj to sa sem-tam pri písaní stáva.
Zdroj: Eva Ava Šranková - Prečo, ako a kde píšem - Sieťovka (sietovka.sk)
