Pomaľované vtáča
Pomaľované vtáča
Jerzy Kosinski
Ikar, 2012
V jeseni roku 1939 rodičia v nemenovanej krajine v stredovýchodnej Európe pošlú svojho šesťročného syna na vidiek, aby ho uchránili pred hrôzami vojny. Ďaleko od civilizácie sa nevinné chlapča postupne stretáva s nepochopiteľnou zaostalosťou, poverčivosťou, zlobou, najobludnejšími formami násilia a prejavmi sexuálnych úchyliek. Nevinný naivný chlapec uvažuje, kde sa berie násilie, načo je dobré a ako sa mu vyhnúť. Odpovede a ochranu nachádza postupne v primitívnych kultoch, u Boha, Diabla, v nacizme aj komunizme, až napokon stratí nielen všetky ideály, ale aj nevinnosť. K tomu všetkému ho ženie najsilnejšia ľudská túžba – prežiť. Na pozadí mimoriadne naturalistického diela (nedávajte ho čítať deťom) sa odohráva silný príbeh o vplyve ľudských pudov, nenávisti, zlobe, hlúposti a túžby po pomste. Jeden z najkontroverznejších románov dvadsiateho storočia, preložený do vyše tridsiatky jazykov, sa takmer po polstoročí od prvého vydania dočkal aj slovenského prekladu. Čitateľ sa môže presvedčiť, že jeho odkaz je napriek drsnej forme predovšetkým humanistický.
Úryvok z románu:
Počas prvých týždňov druhej svetovej vojny, na Jeseň 1939, poslali rodičia šesťročného chlapca z veľkomesta, podobne ako tisíce iných, aby sa ukryl v ďalekej dedine.
Muž, ktorý cestoval na východ, pristal na to, že za veľkú sumu peňazí chlapcovi nájde dočasný domov a opatrovníkov. Keďže rodičia nemali veľmi na výber, chlapca mu zverili.
Dúfali, že poslať dieťa na východ krajiny bude to najlepšie, čo môžu spraviť, aby sa v bezpečí dožil konca vojny. Pre protinacistické aktivity chlapcovho otca pred vojnou sa sami rodičia museli uchýliť do úkrytu, aby sa vyhli núteným prácam v Nemecku či uväzneniu v koncentračnom tábore. Svoje dieťa chceli pred týmto nebezpečenstvom uchrániť a predpokladali, že po vojne sa opäť stretnú.
Lenže skutočnosť ich plány zmarila. V zmätku a chaose vojenskej okupácie, pri nekonečných presunoch obyvateľstva rodičia stratili kontakt s mužom, ktorý ich syna odviedol na vidiek. Museli rátať aj s možnosťou, že ho už nikdy neuvidia.
Chlapcova opatrovateľka zomrela do dvoch mesiacov od jeho príchodu a nezostalo mu iné, len sa osamote potulovať z dediny do dediny. Niekedy ho prichýlili, inokedy odohnali.
Dediny, v ktorých strávil nasledujúce štyri roky, sa od jeho rodného kraja etnicky líšili. Tamojší izolovaní a zaostalí roľníci mali svetlú pokožku, žlté vlasy a modré alebo zelené oči. Náš chlapec mal olivovú pokožku, tmavé vlasy a čierne oči. Hovoril jazykom vzdelaných vrstiev, ktorému roľníci ledva rozumeli.
Mali ho za cigánskeho či židovského odkundesa. Ukrývanie Cigánov a Židov, ktorí v tom čase patrili do geta alebo koncentračného tábora, znamenalo vystaviť sa hrozbe najdrsnejších trestov zo strany Nemcov.
Dediny v tejto časti sveta si po stáročia nikto nevšímal. Nachádzali sa v najzaostalejšej časti východnej Európy, boli neprístupné a vzdialené od mestských centier. Školy, nemocnice či elektrinu by ste tu hľadali márne, asfaltové cesty a mosty boli vzácnosťou. Miestni bývali v malých usadlostiach a žili rovnako ako ich prarodičia. Vidiečania sa svárili o prístup k riekam, lesom a jazerám. Jediný zákon, ktorý tu platil, bola tradičná vláda silných a bohatých nad slabými a chudobnými. Delili sa na rímskych katolíkov a pravoslávnych, spájala ich len poverčivosť a nespočetné choroby, ktoré kosili aj ľudí, aj zvieratá.
Svoju neohrabanosť a surovosť si tunajší obyvatelia nevybrali. Pôda bola neúrodná a podnebie nehostinné. Rieky, v ktorých už takmer nebolo rýb, sa často vylievali na pasienky a polia a menili ich na močiare. Do oblasti sa zarezávali rozsiahle slatiny a trasoviská, husté lesy zasa poskytovali hordám rebelov a štvancov osvedčenú skrýšu.
Zaostalosť a bieda tejto časti krajiny sa počas nemeckej okupácie ešte prehĺbili. Veľkú časť chudobnej úrody museli roľníci odovzdávať buď vojakom, alebo partizánom. Odpor by mohol vyvolať trestnú výpravu, ktorá by dedinu premenila na tlejúce ruiny.
Mimoriadne silný príbeh... kontroverzná... výnimočná... ohromujúca... slová, s ktorými sa stretávame pri čítaní kritík Kosinskeho románu.
Emotívny príbeh od Poliaka odvrhnutého vlasťou – všetky svoje hlavné diela napísal v americkej emigrácii po anglicky –, ktorý ním spôsobil nemalý rozruch, sa nedištancuje od surovosti, naopak, román je ňou pretkaný takmer celý, napriek tomu je čítanie tohto diela zážitkom. Neuveriteľne silné myšlienky sa striedajú s farbistým vykreslením človeka v jeho najrôznejších podobách – zverstvo a násilie nevylučujúc. Je až neuveriteľné sledovať, čoho je „človek“ schopný.
Netuším, koľko skutočného a či odžitého je v tomto románe, no ak by aj bol „iba“ autorovou fabulou, je až na zopár neuveriteľností príliš živý, dotýkajúci sa hrôz, ktorým podľahlo státisíce ľudí.
Román radím k tým, na ktoré sa nezabúda, avšak neodporúčam ho čítať ľuďom prahnúcim po kráse a či láske, rozhodne nikomu s citlivejšou povahou.
E. A. Šranková
