A vráť sa po slabších
Silvia Bystričanová
A vráť sa po slabších
Slovart, 2016
Kniha o láske, strate, východiskách a odvahe veriť.
Dag preberie zodpovednosť za otca a netuší, že práve týmto krokom sa spustí jeho najkrajšia životná etapa. Prevezme otcovu trafiku, kde málokedy vidí tváre ľudí, ale pozná ich ruky. Akí sú? Nadobudnúť empatiu týmto spôsobom je také vzácne, aká vzácna je viera Dagovho otca, ktorý smúti inak ako ostatní ľudia, a práve preto nachádza iné východiská. Dve generácie a jedna túžba. Mať rád. Aké je to, keď človek pociťuje zodpovednosť za niečo, čo nespôsobil?
O tomto románe by som pokojne mohla napísať: dojímavý, a vy by ste si utvorili vlastný obraz. Ibaže žiada sa mi napísať o niečo viac – asi to bude slzami, ktoré mi mimovoľne vyhŕkli pri čítaní jednej z pasáží tohto diela.
„Vystačili si. Vždy a vo všetkom, a to sa nestáva každému. Cítil ich vzájomnú prepojenosť aj dnes a uvedomoval si ich výnimočnú lásku. Takú dokonalú, že o nej radšej mlčali, aby im ju ľudia nezávideli, aby ju nepošpinili cudzie myšlienky. Občas sa pýtal, čím si zaslúžil takúto manželku a ona mu so smiechom vravievala, že nie je dobré vedieť všetko, ale všetko má svoju odpoveď. A potom si vzdychla tak nahlas a z pradávna, až mu prešiel mráz po chrbte. Vždy si to všimla a ponáhľala sa ho objať. Vtedy mu nežne vravela: Keby si len vedel, ako ťa milujem, keby si len mohol vedieť... Dusila ho drobnými rukami a dlho len tak ticho stáli a vzájomne sa dýchali. Akoby ich duše tušili, čo sa im stane, a preto nechceli premrhať ani minútu z ich spoločného života a potrebovali si zapamätať jeden druhého čo najviac. Aj preto dokázal dnes žiť. Mal zásoby spomienok, vôní, slov, dotykov, chutí, mal jej obraz vytetovaný láskou do mihalníc, a preto nemohol prestať myslieť na jej milovanú tvár. Každé ráno mu v sprche tiekli slzy, pretože tam počul jej spev. Každé ráno v kuchyni siahol na jej šálku a smutne ju vrátil na poličku, aby si svoju kávu dnes vypil sám. Každý deň vyšiel pred dvere, pretože mal pocit, že niekto zvoní a on dúfal, že si len zabudla kľúče od bytu. Každý deň ju hľadal v dave ľudí na ulici a modlil sa za to, aby to, čo sa stalo, bol len krutý sen. Každý deň prosil Boha, aby mu ju vrátil, že nič zlé neurobila, že za to ručí všetkým, čo má a bude mať. Každý večer sa neba pýtal, koľko dní a nocí musí ešte byť bez nej, a potom zaspal od únavy a s pocitom, že ho drží za ruku. A vtedy ju počul, ako mu do sna šepká: Som preč len na chvíľu, neplač a prestaň sa báť.“
Silviine slová sú plné citu – dotýkajú sa nás... hladia. Raz som už napísala: Bystričanová to s písaním vie, a je to pravda. Z jej kníh dýcha umenie. Nuž ak preferujete knihy s posolstvom, ktorých hlavným atribútom je láska, nádej, pokora, a v nemalej miere tiež smútok, A vráť sa po slabších vám vrelo odporúčam.
E. A. Šranková
