Chovateľ
Nedokážem a ani nechcem akceptovať bezmedznú krutosť - voči človeku ani voči zvieratám.
Som proti atakom a tyranii v akejkoľvek podobe - fyzickej i slovnej. Som presvedčená, že človeka robí človekom ľudskosť.
© E. A. Šranková
Chovateľ
Prachy! O nič iné nešlo – vždy len o to isté, akoby podstatou života bolo iba ich zhŕňanie. Nie, nebol iný. Žil len pre ne a choval ju tiež iba pre ne. Nuž choval, ako choval. Možno, keď bola maličká. Vtedy sa o ňu ešte staral. V tom čase v ňom driemal kus človeka. Jeden vrh za druhým a bieda, ktorú uňho trela v žalostných podmienkach, urobili svoje. Špina a chabý kus žvanca nepridali na jej zdraví, a Chovateľa šiel trafiť šľak! Dlane sa mu potili, čo dlane, ba aj rozzúrená tvár! Bolo po jeho snoch; po plánoch, ktoré s ňou mal. „Prašina, takto ich prekazila! Čo s ňou? Čo?!“ hútal, akoby na nej ušetril. „Načo zbytočne kŕmiť doktora?!“ Z vrhu, ktorý mu viac už nemohla dať, nebude mať nič. „Počkaj! Veď ja ti ukážem!“ rozhodol sa. Zdrapil ju ako to najväčšie bremä a šup s ňou do luxusného auta. Našli ju o dva dni – v jarku popri najrušnejšej z okresných ciest. Dehydrovanú a bezvládnu, s oslepenými očami, po ktorých zostali dve prázdne skrvavené jamky. Nedokázala stáť už ani na labkách. Niekto by povedal, že to boli šarvanci, či akési decká. Ale iba ona vedela, že to spravil človek, ktorého oddane ľúbila. A Chovateľ? Je slobodný a opäť má novú suku. Čistokrvnú a krásnu – má fajnovú snehobielu srsť, a... je kotná! Obchod sa mu nanovo rozbieha...
Uverejnené na stránke spisovateľky Tamary Tainovej Poviedky o psoch, mačkách a ľuďoch, a Psy SOS. Ich snahou je podporiť tých, ktorí svoj život zasvätili ochrane zvierat.
