Eva Ava Šranková

© Eva Ava Šranková, 2019

© Maxim,2019

Eva Ava Šranková

Hriechy mocných

Maxim, 2019

Začítajte sa do príbehu osudom skúšanej Francescy di Valleta, ktorú proti jej vôli vydajú za tyranského manžela "s dobrým menom" Henricha de Moselle. Francesca opúšťa rodné Taliansko a vydáva sa naprieč Savojskom do Lotrinska, kde ju už netrpezlivo očakáva jej budúci manžel a pán. Krásna a vášnivá žena zbožňovaná mnohými vznešenými mužmi nachádza však svoje najväčšie šťastie, ale aj utrpenie, v hlbokej láske k Enzovi di Challant, priateľovi z detstva. Ako sa skončí príbeh mladej ženy, ktorá svoj život zasvätila láske v časoch, ktoré nepriali ženám? Pretože pre mnohé z nich bol práve muž tým najväčším nepriateľom...

Historický román Hriechy mocných ponúka nielen ľudské osudy a komplikované vzťahy plné intríg, nenávisti a zla z čias talianskych komún, rozporov a bojov v severnom Taliansku, ale tiež zachytáva udalosti zo storočnej vojny, ktorá v 14. a 15. storočí priviedla Francúzsko na pokraj nešťastia.

Úryvok:

Keď Francesca vstúpila na hradné nádvorie, všimla si, že každodenný ruch nevybočil zo zabehaných koľají – nič na tom nezmenil ani fakt, že valletský hrad hostil takú významnú osobnosť. Strážnici sa lenivo ponevierali po ochodzi, vojaci obháňali slúžky, s tými odvážnejšími sa utiahli na parkán, kde spolu laškovali, a venovali sa odvážnym hrám. Očividne nad nimi nevisela hrozba v podobe pevnej ruky a hromového hlasu seržanta Lannoya.

Francesca opatrne obchádzala kôpky zvieracieho trusu a zablatené smradľavé kaluže. Ponáhľala sa, ale pritom si dávala pozor, aby si nezafúľala šaty.

Prešla povedľa mlyna, popri remeselníckych dielňach, kováčskej vyhni a obydliach hospodárskych úradníkov a potom sa vydala k veľkej bráne, ktorá oddeľovala vonkajšie nádvorie od vnútorného.   

Tma zhustla, keď začula škrípavý zvuk spúšťajúcej sa mreže a zaplesnutie vstupnej brány. Čo nevidieť, vytiahnu aj padací most, preblyslo jej mysľou. Pridala do kroku. Uvažovala, či má zamieriť k arkádam s polkruhovým oblúkom a stratiť sa vo svojej komnate, ale napokon si to rozmyslela a rozhodla sa zájsť za Júliou. Smelo vykročila k domcu Violetty a Lannoya, postavenom až v samom kúte severnej strany nádvoria – pri hradbách.

Tak sa ponáhľala, že si ani nevšimla postavu, ktorá sa odlepila od jednej z veží a skrížila jej cestu. Vrazila do nej a keby ju nezachytili silné ruky Anselma di Rossi, spadla by.

„Čože sa tak ponáhľate, donna Francesca?“ uprel na ňu nástojčivý pohľad.

Na okamih zostala vyvedená z miery, ale rýchlo sa spamätala: „Neviem sa zbaviť myšlienky, že vždy, keď sa tu objavíte, ma špehujete, kapitán!“ Francesca mala zlú náladu a ani ju nemienila skrývať. „Pustite ma a odstúpte mi z cesty!“

Pre Anselma di Rossi bola Francescina vzbura nezabudnuteľným zážitkom. Stačilo mu iba zavrieť oči a hneď mal pocit, že mu patrí. Bol do nej bezhlavo zaľúbený a nič na tom nezmenil ani fakt, že sa ešte popoludní váľal vo voňavom sene s Alessandrou. Jemná a ako zamat hebká pokožka mladej dievčiny sa nedala porovnať s tou radodajnou husou, ktorá vedela uspokojiť vari každého chlapa. Poskytla mu trochu radosti, ako každá iná. No pokiaľ išlo o lásku, čo cítil k tejto dievčine, ku ktorej ho hnala vášeň, bol ako posadnutý.

„Nepočuli ste? Tak pustíte ma už?!“ zvolala a snažila sa vymaniť z jeho pevného zovretia.

„Nie, donna!“ zahrmel a pritiahol si ju bližšie. „Nenechám vás odísť. Musím sa vyznať z citov, ktoré k vám prechovávam,“ zachripel a skôr ako mohla čokoľvek podniknúť či sa zmôcť na chabý odpor, surovo ju pobozkal. „Milujem ťa! Chcem si ťa vziať!“

Bolestne, z celej sily ho uhryzla a keď sa od nej odtiahol, udrela Anselma tak silno, že v tichu nádvoria len tak plesklo.

„Podliak!“ zasyčala a napľula mu do tváre. Tvrdo naňho pozrela. „Za toto sa budete zodpovedať, Anselmo di Rossi! Kto ste, aby som si vás vzala?! Len kondotiér...“

„Mlč!“ zrúkol a zdrapil ju za vlasy. „Mater si mala cundru, nie si o nič lepšia ako ona, a ešte si budeš aj vyberať? Mnou pohŕdať?!“ Prv ako pokračoval, rukou jej zapchal ústa, aby nemohla kričať. „Myslíš si, že neviem, za kým utekáš z hradu, pobehlica?! Vyženiem ti toho úbožiaka z hlavy. Uvidíš!“ zastrájal sa. Bezohľadne pritisol Francescu k múru.

Keby mohla, bola by sa vzpierala, zo všetkých síl bránila, ale nedalo sa. Rozochvelo sa jej celé telo. Snažila sa rozumne uvažovať, nepodľahnúť panike, keď pocítila, ako jej trhá živôtik.

Anselmo di Rossi vzdychal od slasti, keď zacítil jej omamnú vôňu. Stúpala mu do nozdier, oči sa mu zúžili od opojného blaha. Už si neuvedomoval, čo robí. Čo najrýchlejšie sa pokúšal zbaviť priúzkych nohavíc.

Francesca nevydala ani slovíčko. Poddala sa sile barbara, rukám a perám vojaka, ktoré s jeho stupňujúcou sa túžbou boli čoraz vášnivejšie.   

Odrazu znežnel. Myslel si, že jemnosť, ktorú jej preukáže, bude pre oboch odmenou.

Ale Francesca mala iný plán. Z úst sa jej vydral slastný ston, ba odvážila sa dotknúť aj jeho tmavých vlnitých vlasov. Hladkala ho, dotýkala sa jeho brady perami a rukami čoraz odvážnejšie hmatala po Anselmovom tele.

„Vedel som, že mi nebudeš môcť odolať,“ zasmial sa chripľavo. „Máš diabla v tele, Francesca di Valleta! Povedz, že chceš so mnou objaviť celý svet rozkoší...“

Snažila sa vyhovieť mu v každom smere, ale pritom rukami dôkladne skúmala jeho telo. Keď dlaňou narazila na chladnú rukoväť kordu zasunutého za koženým opaskom, priľnula ešte viac k Anselmovi a potom ho pobozkala. Keď od rozkoše zastonal, čo najopatrnejšie vyňala zbraň z pošvy.

„Chcem s tebou objaviť celý svet rozkoší...“ chripela mu do úst, a keď sa po jej slovách rozosmial, s pôžitkom zakloniac hlavu, vbodla mu ostrú čepeľ dýky rovno do hrdla. „Stretneme sa v pekle, Anselmo di Rossi!“ vykríkla a zbraň vsunula ešte hlbšie do otvorenej rany.

V tej tme nemohla vidieť, ako sa mu rozšírili zrenice. Pocítila však neklamný znak blížiacej sa smrti, keď horúca krv z jeho tepny vystrekla na jej bledú tvár a stekala jej po prsiach a šatách. Ruky mu vyleteli k hrdlu, zo všetkých síl sa snažil oddialiť neodvratnú chvíľu, no vzápätí sa zrútil k Francesciným nohám.

Stála tam a neľútostne sa naňho pozerala. Zdalo sa, akoby v okamihu dospela. Odtiahla sa od chladného múra, prekročila zloduchovu mŕtvolu a chvatne si upravujúc dotrhané šaty rozbehla sa preč.

Odborné recenzie:

E.A. Šranková prišla na recept, podľa ktorého sa dá namiešať čitateľsky prijateľný koktail z príbehov reálne žijúcich osobností, alúzií na dobový, spoločenský, politický a kultúrny kontext a štedro použitej fikcie „červenoknižnicového“ charakteru. Boduje reflexiou dôsledkov stretnutia veľkých dejín s individuálnym osudom malého človeka. V súvislosti so Šrankovou nie sú paralely s tradíciou „Angelík“ a Benzoniovej príbehov mlátením prázdnej slamy. (Zuzana Belková, spisovateľka, publicistka, moderátorka, dramaturgička SRo)

Na Šrankovej románe treba vyzdvihnúť maximálne úsilie o vecnosť, či už historickú alebo príbehovú, spolu so skvele naštudovanou detailnou znalosťou historických konkrétností. Ak k tomu prirátame autorkine schopnosti presne a vecne štylizovať ženskú pocitovosť a ženské túžby, máme do činenia s románom, aké na slovenskej literárnej scéne nevznikajú tak často. (Alexander Halvoník, spisovateľ, prekladateľ, publicista)

Román vychádza 15. 5. 2019