Muž, ktorý sadil stromy
Silný príbeh o veľkosti človeka, ktorý húževnatosťou a odhodlaním nevzdať sa doviedol svoje dielo do úspešného konca. Pevná vôľa, emotívne a hlboké myšlienky sú v tejto útlej knihe cítiť od začiatku až do konca.
Jean Giono
Muž, ktorý sadil stromy
Artforum, 2010, druhé vydanie
Príbeh o sadení stromov sa môže na prvý pohľad zdať nepodstatný. Dnes, kedy stromy sú takou súčasťou života, že ich existenciu si ani neuvedomujeme. Tento príbeh je však o niečom úplne inom. Veď ako sa dnes zvykneme pozerať na tých, ktorý robia niečo z nezištnej lásky. A vlastne... existuje taká láska? Existuje... A Elzeárd Bouffier je toho príkladom. Po veľkej životnej strate odchádza „zo sveta“ ako miesta ruchu a chaosu, dobrovoľne vstupuje do sveta pokoja a spomaleného života. Človek by možno čakal, že spomalením času a spôsobu života sa spomalí aj ľudské myslenie. Tu však nastáva pravý opak. Myšlienky dostávajú priestor, ten, kto trávi čas sám so sebou, dochádza k mnohým konštruktívnym záverom a je nútený pracovať sám so sebou. A práve pri takejto práci sa vynára na povrch spoločenský úžitok. Jeho sadenie stromov niekde na konci sveta sa môže zdať civilizovaným a vyspelým národom malicherné, ba dokonca o tom ani nemusia vedieť. Príde však okamih, kedy sa o tomto čine dozvie celý svet. A tu plynie veľké ponaučenie pre nás, aj z takejto útlej knihy. Systematická a vytrvalá práca, čo aj aká bezvýznamná na prvý pohľad je veľmi dôležitá nielen pre tých, čo ju vykonávajú, ale aj pre spoločnosť. Takouto prácou sa človek sám mení a veľmi dobre vieme, že ak chceme aby boli lepší tí druhí, musíme začať od seba. Tak ako Elzeárd, dávať nesebecky, bez ohľadu na to, kto každý o tom vie, či nevie, pracovať na zveľaďovaní okolia, ale hlavne seba.
Z knihy: „Aby ľudská bytosť odhalila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tejto práci nieto ani byľky egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek nečaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.“
