Choď na obsah Choď na menu
 


11. 2. 2019

XIV.

© E. A. Šranková

 

Po13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg kráľovskej rade v marci 1455 opustil vojvoda z Yorku, gróf zo Salisbury a mladý gróf z Warwicku, so svojimi družinami Londýn a vrátili sa na svoje majetky na severe a na západe Anglicka. Dvadsiateho tretieho apríla vydala rada výnos, ktorý zvolával parlament na 21. mája do Leicesteru, obľúbenej pevnosti lancasterovcov. Hovoriť sa malo o kráľovej bezpečnosti.“

„Bol vojvoda z Yorku pozvaný na toto stretnutie?“ spýtala sa, aj keď už dopredu tušila, aká bude jeho odpoveď.

„Kdeže!“ Reného tvár zastrela chmára. „Ani vojvoda, ani jeho spojenci neboli prizvaní.“

„Opätovne ich pokorili...“ vyšepla cez stisnuté hrdlo. Koľko poníženia si Richard Plantagenet musel prežiť! Znenazdania jej ho prišlo ľúto. Aby zahnala ťaživú guču v hrdle, radšej sa napila.

René ď Anjou sa nie príliš zreteľne usmial, a potom si tiež ovlažil hrdlo. „Nazývaš veci pravými menami, to sa mi na tebe vždy páčilo! V budúcnosti si však dávaj pozor, nie u každého nájdeš toľko porozumenia! Sľúb mi, že budeš opatrná.“

Pery sa jej zľahka zachveli, keď vyriekla: „Sľúbiť ti to môžem, ale najskôr na to asi doplatím.“

„Si príliš priamočiara!“ vzdychol vojvoda. „Preto som mal, láska moja, o teba vždy strach!“

René ď Anjou jej vyznával lásku, ale ona ho nechcela počúvať. Horúčkovito uvažovala, ako obnoviť ich rozhovor.

„René, prosím, vráťme sa radšej k tvojmu rozprávaniu.“ Do očí sa mu vpila vážnym pohľadom, a spýtala sa: „V parlamente sa nenašiel nik, kto by vyslovil čo len námietku?“

Vojvoda, chtiac-nechtiac, sa vrátil k debate: „Nemal kto,“ zavrtel hlavou. „Čoskoro bolo jasné, že sa nejedná o normálne zasadanie parlamentu – nekonali sa voľby poslancov z radov mešťanov a rytierov. Pozvánky dostali len úzko vybraní nepriatelia Yorka a Nevillovcov. Všetci boli zarytými stúpencami Somerseta a bolo im povedané, aby priviedli do parlamentu aj svoje ozbrojené družiny. York opodstatnene cítil, že pripravujú pascu. Podobné počínanie viedlo k zatknutiu a náhlej smrti vojvodu z Gloucesteru.

Nečudo, že York, jeho švagor Richard Neville, gróf zo Salisbury a jeho syn Warwick ozbrojili svojich mužov a vydali sa smerom na Londýn.“

„Neobávali sa, že kráľ ich obžaluje z velezrady?“

„Ktohovie, čo sa im preháňalo v hlavách,“ odvetil. „Prehlásili, že v žiadnom prípade netiahnu proti veličenstvu, ale vraj sa chopili zbraní preto, aby odstránili zlých radcov kráľa, ktorí sa uchýlili pod jeho ochranné krídla.   

Kráľ odišiel do Leicesteru v deň konania parlamentu, ale vraj sa nedostal ďaleko od mesta, keď mu odovzdali posolstvo od Yorka, Salisburyho a ostatných pánov, v ktorom sa sťažoval na svoje vylúčenie zo zasadania rady a na to, že chystaný parlament ho má pokoriť a ohroziť. Po tomto tvrdení žiadal, aby kráľ prepustil zradcov zdržiavajúcich sa okolo neho, a aby bola zvolaná slávnostná rada, ktorá by mohla hovoriť o prímerí. Potom vraj rozpustí svojich spojencov. Uisťoval kráľa o svojej vernosti a žiadal ho o spravodlivosť a odstránenie Somerseta.

Zatiaľ čo kráľ a jeho rada uvažovali o Yorkovom posolstve, 22. mája sa stretli obe vojská v meste St Albans. Po vyjednávaniach, ktoré na oboch stranách zlyhali, vošli Yorkovci o desiatej hodine ráno do mesta a zahájili v hlavných uliciach sled rýchlych útokov, pričom sliedili po nepriateľoch. Somerseta, Henryho Percyho a Tomáša Clifforda čakala istá smrť. Vypátrali ich a s barbarskou krutosťou utĺkli na smrť. Všetci traja však po sebe zanechali synov... Sám kráľ, opustený a sediaci na trhovisku na ulici Svätého Petra, bol zranený šípom na krku. Pohľad na raneného kráľa vraj vzbudil v radoch yorkistického vojska hrôzu. Poslali po Yorka, ktorý pribehol s Warwickom v pätách. Vojvoda aj gróf padli pred kráľom na kolená a zavolali felčiara, aby mu ošetril ranu, ktorá bola  našťastie len povrchová.“

„Musel to byť ukrutný boj,“ hlesla tíško Izabela.

Kývnutím hlavy jej dal za pravdu. „Potýčka vraj netrvala dlhšie ako pol hodiny a vybojovali ju strelci. Lukmi a šípmi útočili z krátkej vzdialenosti na mužov v ťažkej zbroji, ktorí sa medzi sebou bili mečmi, palcátmi a sekerami.     

York a jeho muži sa vzdali kráľovi. Vraj ho naliehavo prosili, aby ich považoval za verných vazalov, a tvrdili, že nikdy nemali v úmysle mu ublížiť.

Henrich VI. ich vzal na milosť a prikázal im stiahnuť svojich ľudí, aby nedošlo k ďalším škodám. Na druhý deň York odprevadil kráľa naspäť do Londýna.

Väčšina kráľových stúpencov sa vrátila na svoje majetky a sklonila hlavu. Bol medzi nimi aj sir Filip Wentworth, nosič kráľovej koruhvy, ktorý kráľa opustil.“

„Som prekvapená, že za svoj čin nebol potrestaný.“

„To sme boli viacerí, lebo za odhodenie koruhvy a svoj útek si zaslúžil, aby ho obesili!“ hneval sa, ani čoby sa potupa, ktorej bol vystavený jeho zať, týkala priamo jeho.

Izabela mlčky hľadela na vojvodu – takéhoto ho vôbec nepoznala. Niežeby ho dosiaľ nevidela rozhnevaného, to len v roli vládcu prajúcemu smrť inému človeku, ho uzrela po prvý raz. Aby ho upokojila, obrátila jeho pozornosť inam: „Ako prijali Yorkovo víťazstvo obyvatelia Anglicka?“ spýtala sa so záujmom.

„Vidiac kráľa na slobode, upokojili sa. Vojenské oddiely, kráčajúc Londýnom, preukazovali kráľovi známky úcty. Bolo viditeľné, že napriek nedávnym udalostiam, nie sú a nikdy neboli zradcovia. Yorkovi záležalo na tom, aby Henrichovi VI. prejavovali všetku česť, obyvatelia mesta sa presvedčili, že nie je kráľovým nepriateľom. Prijali Yorkove prehlásenie, že sa nechce zmocniť trónu, ale brániť trón, krajinu i kráľa pred vplyvom nehodných a úplatných radcov. O štyri dni neskôr v Katedrále sv. Pavla sa kráľ posadil na trón a prijal korunu z rúk vojvodu z Yorku.“

„A všetko malo byť v najlepšom poriadku... Ibaže zdanie klame, však?“ Kútiky úst sa jej nadvihli v úsmeve.

Izabelin dôvtip Reného neprekvapil. Opäť ukázala, že si vie mnohé domyslieť.

„Napriek víťazstvu, ktoré Richard Plantagenet dosiahol, necítil sa slobodne. Bol ostražitý – v júli na zasadaní parlamentu, kam jeho prívrženci prichádzali denne po Temži, v člnoch plných ozbrojencov, podal návrh na verdikt, ktorý udeľoval kráľovské odpustenie všetkým účastníkom bojov v St Albans a znovu potvrdil ich vernosť kráľovi.“

„Ako to dopadlo? Bol jeho počin úspešný?“ opýtala sa dychtivo.

„Ale áno!“ odvetil hlasno vojvoda. „Koncom mesiaca bola udelená kráľovská milosť všetkým, ktorí tam boli, dokonca zahrňovala aj starého vojvodu z Gloucesteru s odôvodnením, že žil a zomrel ako verný kráľov vazal.“

„To je neuveriteľné!“ zvolala Izabela.

„A predsa je to tak! Dokonca ti prezradím ešte čosi: v novembri sa York opäť stal  protektorom. Odohralo sa to v čase, keď kráľa postihol ďalší záchvat pomätenosti. Warwick sa stal veliteľom Calais a moja nešťastná dcéra, v strachu o budúcnosť svojho syna, nemohla opäť spávať. Postavila sa do čela rozsiahlej dvornej strany, ktorá pevne držala pokope nezmieriteľných nepriateľov domu Yorkovcov. Najvýznamnejší z nich boli traja synovia zavraždených mužov v St Albans.

Yorkovi sa nepodarilo udržať pri moci. Dozaista sa o mnohé pričinila Margaréta, ale svoje spravil aj parlament, ktorý vojvodovi obmedzil právomoci z protektora na hlavného radcu a miestodržiteľa kráľovstva. Dvadsiateho piateho februára 1455, v jednom zo svojich svetlých okamžikov, kráľ znova prepustil Yorka zo svojich služieb.

Kráľ, celkom iste podpichovaný Margarétou, sa však neuspokojil s odvolaním Yorka z úradu. Začal opäť povyšovať a prejavovať priazeň šľachticom, ktorí boli neprijateľní pre yorkistickú stranu. Yorkových mužov nahradil svojimi alebo kráľovninými obľúbencami. Výnimkou bol jedine gróf z Warwicku, ktorému ponechal miesto veliteľa Calais.“

„Pre kráľa bolo predsa výhodné, že ho ponechal v úrade. Veď ho vlastne odstránil z cesty,“ ozvala sa.   

„Hmm, nepochybne odvážne tvrdenie, Izabela, ale áno, v podstate máš pravdu,“ súhlasil René. „Nemusel uvažovať nad tým, ako s ním naloží. Dosť starostí mal s Yorkom, ktorého len nedávno, v máji, vyslal na severnú hranicu, kde ozbrojení Škóti podnikali lúpežné nájazdy.

Yorkovi to určite muselo byť proti srsti, lebo škótsky kráľ Jakub II. mu ponúkol podporu v boji proti Somersetovi a otvorene prehlasoval, že podľa jeho názoru je York právoplatným dedičom anglického trónu.“

„Hm, niet mu čo závidieť,“ prehovorila zamyslene. „Vojvoda bol v ťažkej situácii: neuposlúchnuť príkaz kráľa nemohol, a zas bojovať so spojencom? Ehm... ako to napokon skončilo?“

„V podstate nijako. V auguste dorazil York do Durhamu a Škóti sa okamžite stiahli za hranice.“

Izabela sa schuti rozosmiala – René ju prekvapil, takúto odpoveď vôbec nečakala.

S iskričkami v očiach hľadela na vojvodu, ktorý sa tiež pobavene usmieval.

Izabelin smiech uvoľnil napätie, ktoré v ovzduší vládlo a René ď Anjou sa opäť rozhovoril:  

„Minulý mesiac sa však prihodilo aj čosi iné: Margaréta zobrala kráľa a delá z Toweru a dopravila ich na kráľovský hrad Kenilworth, preč z Londýna, o ktorom sa vyjadrila, že je plný Yorkových špiónov a spojencov. Podozrievajúc vojvodu z Yorku z najhoršieho, opevnila sa v Kenilworte, aby vraj zabránila útoku na kráľa,“ stíchol a zadíval sa na Izabelu. Nemohol si nevšimnúť vážny výraz, ktorý sa usadil na jej tvári.                                         

„Povedz mi, monseigneur, čo skutočne odo mňa požaduješ?“ spýtala sa odrazu priamo.

René sa pousmial. Bol si istý, že rozhodnutie poslať Izabelu do Anglicka, neoľutuje. Vždy bola bezprostredná a čestná.

„Budeš mojou vyslankyňou. Musíš presvedčiť Margarétu, aby sa uzmierila s Yorkom. Viem,“ gestom ruky ju zastavil skôr, ako stihla namietať, „že to nebude ľahké, niekto by možno povedal, že to bude priam nemožné, ale za skúšku to stojí. Tie ich neutíchajúce spory sú pre vládu a kráľovstvo hotovou katastrofou, ktorá môže skončiť tragicky.

Nuž budeš mojimi ústami – odovzdáš jej môj odkaz, Izabela. Povieš jej, že vojvoda z Yorku netúžil po inom, len aby mohol byť kráľovým poradcom a oporou jeho moci. Že mal schopnosti a skúsenosti, ktoré chcel využívať v službách kráľa a kráľovstva. Že bol priamočiary a jednoduchý, čo sú vlastnosti vhodné pre vojaka, ale nie pre politika. Že nebol intrigánom a nezvládal neustále napádanie a osočovanie na kráľovskom dvore. Azda potom naňho zmení názor. Musí si uvedomiť, že svojím konaním sa rúti do záhuby. Je načase, aby otvorila oči...“

„A ak nebude súhlasiť? Čo keď ma odmietne, René? Čo bude potom?“ Veľké oči, v ktorých sa zračili obavy z prípadného budúceho neúspechu, upierala naňho.

„Vojna,“ vyslovil bez príkras. René ď Anjou nechodil okolo horúcej kaše.            

Izabela sa zhlboka nadýchla. Vstala. Keď prehovorila, jej hlas bol zastretý hnevom: „Strašná vojna, ktorej účastníkmi sme, žiaľbohu, boli, dávno skončila, boje medzi Armagnačanmi a Burgunďanmi tiež už ustali. Myslela som si, že konečne nastanú pokojnejšie dni, že ľudia sa spamätajú zo všetkej tej hrôzy a vylížu si rany, ktoré ich zasiahli na tele i na duši. Ale nie, človek je tvor nepoučiteľný! Mocní bažia iba po moci, prahnú po majetku a sláve, pramálo im záleží na utrpení nevinných. Služobníci jednej či druhej strany prinášajú obete, znásilňujú, vraždia a lúpia, často sa kúpu vo vlastnej krvi či v krvi tých, ktorým uťali údy alebo prepárali bruchá. Žoldnieri sa už tešia, ako si naplnia vrecká – obťažkaní zlatom sa nebudú štítiť ničoho...“

Viditeľne bledá z hrôzy, ktorá ju z času na čas mátala v spomienkach, sťažka vzdychla. „Tak opäť bude počuť zvuk poľnice a hrmot zbraní. Matky znova budú tíšiť svoje lačné deti a pochovávať svojich mužov, synov a bratov, a niesť na chrbte svoj kríž...“

„Taký je zákon vojny, Izabela,“ prerušil ju vojvoda, sprvoti zaskočený jej výbuchom.

„Pch!“ zasmiala sa cynicky, ale vzápätí sa na jej krásnej tvári usadil vážny výraz. „Zákon vojny, vravíš? Nie! Je to zákon túžby chtivých mužov, prahnúcich po boji! Qui gladio ferit, gladio perit!“ [1]

Kým Izabela hovorila, René ď Anjou vstal. Opustil vladársky stolec a prešiel k nej.

Neprotestovala, keď pri nej zastal a zadíval sa jej do očí zastretých hnevom, a mlčala aj vtedy, keď sa mu po tvári rozlial široký úsmev.

„Si krásna, keď sa zlostíš...“ šepol a potom ju objal. „Nemôžem na teba zabudnúť... Mátaš ma v predstavách, Izabela.“

Hrom zaburácal neočakávane, práve vo chvíli, keď ju pobozkal. Lejak sa strhol z ničoho nič. Neľútostne bičoval strechy a okná, mocne búšil do múrov starobylého saumurského hradu a do veží, ktoré boli súčasťou opevnenia.

Izabela, uväznená v Reného objatí, obklopená oblakom príjemnej šalviovej vône stúpajúcej z princovho odevu, zažívala zmätočný pocit. Kedysi by mu podľahla a opätovala vášnivý bozk, od ktorého sa jej zvyčajne zakrútila hlava. Ibaže to bolo v čase, keď si myslela, že ju naozaj ľúbi, vtedy, keď bola presvedčená o tom, že on by jej nikdy neublížil. Ako sa len mýlila!

Dnes bolo všetko iné... ona bola iná...

Prudko sa od vojvodu odtiahla a rozhliadla po rytierskej sieni nachádzajúcej sa v jednej zo štyroch veží.

Sála ju nijako zvlášť nenadchla, zato plne vyhovovala mužskej žiadosti: podlahu i steny zdobil tesaný kameň, koldokola – dolu i na poschodí – za balustrádou, boli drevené lavice prikované k múru. Neďaleko jedného zo vstupov stál ohromný kozub, rytierskej sieni však panoval svietnik v tvare kríža a omegy nad Reného a Izabelinou hlavou. [2] Brnenia a zbrane rozvešané na stenách vyhovovali potrebám domáceho pána.           

Izabelino konanie Reného nevyviedlo z miery. Očakával, že prejaví nevôľu.  

„Zjavne sa na mňa ešte hneváš...“ Dívajúc sa na ženu, ktorú stále miloval, nemohol si nevšimnúť, že zrenice jej stmavli hnevom, a teraz ho kruto súdili.

 „Veru áno!“ fľochla naňho pohŕdavo.

„Ubehlo toľko času...“

„A predsa som nezabudla! Ako by som mohla?! Pripravil si ma o lásku, René!“ vinila ho.

„Dal som ti lásku a ty si ma odvrhla!“ René ď Anjou bol presvedčený, že si nezaslúžil, aby ho zradila.  

„Nič sa nezmenilo! Stále je to len o tebe, pane! Nijaká ľútosť, nič o mužovi, ktorý bol vystavený ukrutnostiam Guillauma Crespina, kapitána tarasconského hradu!“

Unavene si odhrnul vlasy z čela. „Čo chceš počuť, Izabela? Že ma to mrzí? Nuž áno, ale aj tak by som nekonal inak! Príliš som ťa ľúbil...“ Vzal jej ruky do dlaní a cítiac jej hrejivé teplo, zachripel: „Ľutujem, že som ťa stratil... Ľutujem, že mňa si nikdy tak nemilovala!“

Na okamih sklonila červenovlasú hlavu – nevedela, čo povedať. Reného vyznanie bolo úprimné a ona ho nechcela raniť. Keď sa o chvíľu na vojvodu pozrela, uzrela, že sa od nej odvrátil a prešiel tých pár krokov, ktoré ich delili od obloka. Podopierajúc si bradu, díval sa von. Premýšľal...

Očividne ho trápi mnohé, ale ja sa viac nestanem jeho utešiteľkou. Stačilo!   

„Splním, o čo ma žiadaš a potom sa naše cesty navždy rozídu. Splatím dlh, ktorý, ako tvrdíš, voči tebe mám a viac ma už nikdy neuvidíš,“ prehovorila zvučne do ticha.  

Vojvoda sa obzrel a zádumčivo sa na Izabelu zadíval. Postrehol rozhodnutie v jej očiach, a tak mu nezostávalo iné, len súhlasiť. Mĺkvo prikývol a pomaly sa vrátil k nej. S obdivom na ňu hľadel a potom, akoby ho viedla neviditeľná ruka, sa jej dotkol aj keď vedel, že ho odmieta. V očiach mu bolo možné čítať lásku, keď mädliac prstami prameň milenkiných vlasov, vydýchol: „Si krásna, Izabela. Odetá do skvostnej nádhery vyzeráš ako Izolda zo Strassburgovho eposu.“ [3]

Očividne ju zaskočil – prekvapenie na jej tvár bolo zjavné.

„Rozprávam o veľpiesni; o pozemskej láske mocnejšej ako česť, silnejšej ako život, tuhšej ako smrť!“

Izabela sa zdržanlivo usmiala: Milovník umenia, ktorý poéziu s obľubou nielen písal, sa v ňom nezaprel. S ľahkosťou, pamätajúc si zopár obľúbených veršov z Tristana a Izoldy, vyšepla: „...bola to vášeň, mučivá radosť a nekonečná túžba a bola to smrť... Poznám príbeh veľkej lásky, ktorá sa končí smrťou milencov, René...“ vravela, opätujúc mu pohľad.

René ď Anjou, očarený krásou mladej ženy, ktorá ho mala v moci, sa nachýlil k nej. „Odchádzaš a viac ťa možno neuvidím. Môžem dúfať v jediný bozk?“ Planúci zrak neodtŕhal od jej úchvatnej tváre.

Zavrtela hlavou. Nedbajúc na vášeň odrážajúcu sa vo vojvodových očiach, pobrala sa k dverám.

„Izabela!“ vykríkol a ona na okamih zastala. „Bola... vlastne nie!, stále si mojou osudovou ženou!“

Reného vyznanie nebolo to, čo práve chcela počuť – nanovo vykročila. Zanechávajúc za sebou láskou zraneného princa, opustila rytiersku sieň.

Vo chvíli, keď žiadala sluhu driemajúceho za dverami, aby ju odviedol do komnaty, v ktorej mala stráviť noc, neprikladala vojvodovmu vyznaniu nijaký význam. Netušila, že jeho slová ju budú ešte dlho prenasledovať.

 

 

[1] Kto mečom bojuje, mečom hynie!

[2] Spojenie kríža a posledného písmena gréckej abecedy symbolizuje začiatok (znovuzrodenie) a koniec (smrť).

[3] V 12. storočí spracovali povesť o večných milencoch (Tristan a Izolda) Francúzi Bretagne a Beroul, o niečo neskôr francúzsky básnik Thomas, žijúci v Anglicku. Nemec Gottfried von Strassburg napísal začiatkom 13. stor. podľa príbehu epos, ktorý tvorilo 20 000 veršov. Jeho dielo patrí k umeleckým vrcholom stredovekej nemeckej epickej literatúry. 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.