Choď na obsah Choď na menu
 


4. 2. 2019

XIII.

© E. A. Šranková

 

Veľké13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg oči sa jej ešte väčšmi rozšírili. „Tak veľmi ich zlomila porážka pri Castillone?“

„Niet sa čo čudovať!“ vyhŕkol. „Správa o zdrvujúcej porážke, pri ktorej zahynul veliteľ Talbot – beznádejne uväznený pod padlým koňom, ktorého trafila delová guľa, zabitý sekerou – by zasiahla silnejších jedincov. V čase, keď sa to Henrich VI. dozvedel, riešil napäté vzťahy medzi mocnými rodmi. Nevillovia a Percyovia boli po generácie na nože a kráľ dúfal, že sa mu podarí zalepiť najväčšie trhliny a vynútiť si aspoň dočasný mier. Ibaže, keď sa k starosti, ktorú mal s nimi, pridružili útrapy s mladým Richardom Nevillom, grófom z Warwicku – zaťom jeho bývalého vychovávateľa –, ktorý viedol otvorenú vojnu s jeho obľúbencom Somersetom, bolo toho na slabého kráľa priveľa. Svojím nerozvážnym činom, že sa postavil na Somersetovu stranu, ktorý nemal nijaké právo na majetok, na ktorý si robil nárok, popudil rod Nevillovcov a zahnal ich na Yorkovu stranu. Percyovia sa prirodzene spojili so Somersetom. Na západe povstal Warwick so zbraňou v ruke a kráľ upustil od návštevy severu. Rozhodol sa odísť do Walesu a vypudiť Warwicka z Cardiffu, po ktorom túžil Somerset. Začiatkom augusta sa zdržiaval v grófstve Wilthshir, v blízkosti mesta Salisbury, a tam sa dozvedel správu o prehratí poslednej bitky storočnej vojny. Účinok správy na kráľa bol príšerný: zošalel. Upadol do stavu absolútnej apatie, načisto prišiel o súdnosť a rozum. Jeho stav mlčania a skľúčenosti trval celý ďalší rok a pol. Nedokázal bez cudzej pomoci chodiť, dokonca ani vstať z kresla. Nemal poňatia o čase, a keď sa na jeseň narodil môj vnuk a jeho dedič, ani ten ho nepriviedol späť k normálnemu životu.

Margaréta sa mi posťažovala, že keď vojvoda z Buckinghamu priviedol novorodenca ku kráľovi do Windsorského paláca, a tam ho náležite predstavil a naliehavo prosil kráľa, aby mu požehnal, nedostal nijakú odpoveď. Napriek tomu zotrval s princom pri kráľovi, a keď vošla Margaréta, vzala princa do náručia, predstavila ho podobným spôsobom ako vojvoda, a chcela, aby mu kráľ požehnal. Ich námaha však bola márna. Odišli od kráľa bez akejkoľvek odpovede, okrem toho, že kráľ sa na princa raz pozrel a vzápätí zas sklopil zrak.

O dva mesiace neskôr sa k nemu dostavili hlavní členovia rady, avšak ani oni sa nedočkali nijakej kráľovej odpovede či znamenia.

Dopočul som sa, že kráľovská rada a zvlášť vojvoda z Buckinghamu, ktorý bol tretím veľmožom krajiny, hneď po Yorkovi a Warwickovi, naliehali na lekárov, aby kráľa vyliečili. Päť lekárov, poverených dohľadom nad chorým kráľom, však bolo bezmocných, nedokázali mu pomôcť. Trus holubíc, prikladaný na jeho chodidlá, ktorý mu mal privodiť hojivý spánok, sa minul účinku, rovnako ako mlieko, ktoré malo byť veľmi dobré na melanchóliu. Zakázali mu lieskové oriešky, vraj rozrušujú mozog, zato odporúčali v hojnom množstve čerstvý zázvor, ktorý oživoval pamäť.

Kráľovstvo sa ocitlo bez vedenia. Rada síce vládla jeho menom, ale chýbala jej skutočná autorita.

Po tom, čo sa hádka medzi Nevillovcami a Percyovcami zmenila v otvorenú vojnu a kráľovstvo sa začalo rýchlo rútiť do úplného chaosu, kráľovská rada sa rozhodla nájsť vodcu, ktorý by bol schopný riadiť krajinu.

Kráľovským favoritom bol, ako inak, vojvoda zo Somersetu, ktorý sa stal krstným otcom princa Eduarda...“

„... všeobecne pokladaný za otca dieťaťa,“ skočila mu do reči, načo vojvoda nepovedal nič, len pohodil ramenami.

„Rada vedela, že York a Somerset nemôžu pracovať spoločne. Na žiadosť biskupov sa obrátili na Yorka, ktorý už nebol priamym následníkom trónu, ale zostával popredným urodzeným pánom kráľovstva.

Vojvoda z Yorku nikomu nič nezabudol a neodpustil. Do Londýna vstúpil 12. novembra 1453 v sprievode svojho najstaršieho syna Eduarda, grófa z March, vojvodu z Norfolku, synovca jeho ženy a veľkého sprievodu.

Spojenectvo Yorka a Norfolka bolo dosť silné, aby prinútilo kráľovskú radu vystúpiť proti Somersetovi. Vojvoda zo Somersetu bol na základe obvinení, že zradil anglické dŕžavy vo Francúzsku, uväznený. Londýnsky Tower sa stal jeho domovom a mal tam zostať dovtedy, kým nebudú prešetrené obvinenia proti nemu.“

„Čo na to kráľovná Margaréta? Určite to znášala veľmi ťažko,“ usúdila Izabela.

„O tom niet pochýb, Izabela,“ odvetil René. „Ako vieme, v Yorkovi vždy videla nepriateľa a stavala sa proti nemu. Jej odpor však ešte vzrástol, keď sa začala rysovať možnosť, že by sa mohol pokúsiť uchvátiť miesto jej syna. Požiadala radu, aby ju vymenovali regentkou počas choroby jej manžela, a aby mohla rozhodovať o udeľovaní všetkých úradov.“

„A ako to dopadlo?“ vyhŕkla celá nedočkavá. „Vyhoveli jej?“

„Ale kdeže!“ zavrtel hlavou vojvoda. „Trinásteho februára 1454 menovala veľká rada zložená zo všetkých pairov parlamentu Yorka miestodržiteľom kráľovstva a poverila ho zahájením parlamentu. Vojvoda z Yorku zaujal miesto v čele kráľovskej rady, ktorá v polovici marca odovzdala parlamentu návrh zákona, ktorý uznával nedospelého princa Eduarda princom z Walesu, vojvodom z Cornwallu, grófom z Chesteru a dedičom trónu.“

„To len dokazuje, že Richard Plantagenet naozaj nemal záujem o trón. Zbytočne mu bránili zaujať miesto vo veľkej rade, ktoré mu podľa práva patrilo.“

„Rovno povedz, že to od Margaréty a Somerseta bolo hlúpe,“ na tvári sa mu rozlial úsmev.

„To by som si nedovolila!“ zalapala po dychu.

„Teraz už vieš, prečo sa na ňu tak veľmi hnevám!“ šklblo mu lícom. „O jeho vernosti kráľovi nemohol nik pochybovať.“

„A napriek tomu mu neuverili,“ utrúsila potichu.

René ď Anjou sa trpko zasmial. „Margaréta naďalej živila v sebe podozrenie, že York sa tajne pripravuje na získanie trónu. A živí ho dodnes.

V marci zomrel arcibiskup Kemp, kancelár a strážca veľkej pečate Anglicka. Pretože bol kráľ šialený a kancelár mŕtvy, bola kráľovská pečať nepoužiteľná. Bez pečate sa nedalo vládnuť. Lordi navštívili kráľa, ale nepodarilo sa im prelomiť jeho mlčanie. Bolo nutné zväčšiť Yorkove právomoci, a tak 27. marca bol menovaný protektorom Anglicka a hlavným kráľovským radcom. Jeho právomoci však boli obmedzené: nemohol meniť kráľove rozhodnutia z minulosti, ani zasahovať do práv a majetku kráľovnej a princa. V menovacom dekréte bola poznámka, že jedine súčasná situácia primäla parlament, aby ho do funkcie menoval. Menovanie malo platiť len dovtedy, kým s ním bude kráľ súhlasiť.“

„A bez námietok tieto podmienky prijal?“

„Áno, navyše trval na zvláštnom dodatku, v ktorom bolo uvedené, že on sám o túto funkciu neusiloval.“

„Vojvoda zo Somersetu musel byť po tom všetkom zlomený.“

„Hm, len ťažko sa z toho mohol spamätať. Zvlášť, keď bol okamžite zbavený svojho výnosného miesta veliteľa Calais, ktoré dostal vojvoda z Yorku. Yorkov švagor, gróf zo Salisbury bol vymenovaný za kancelára a Buckinghamov nevlastný brat a Yorkov švagor Tomáš Bourchier sa stal arcibiskupom z Cantebury. Prikázal zhromaždiť loďstvo a vyčistiť more od pirátov. Vyplatil platy dvorským služobníkom, ktorým posledných šesť mesiacov neplatili a v máji uskutočnil posledné rozhodnutie kráľa a ukončil spor na severe, kde stále pokračovali šarvátky.

Keď urovnal spory na severe, vrátil sa v polovici júla do Londýna a pustil sa do nového usporiadania kráľovej domácnosti, ktorú podstatne zmenšil. Väčšinu koní predali a mnoho služobníkov prepustili. Počet rytierov znížil z tristo na dvadsaťštyri.“

„Nepochybne bol rozhodnutý šetriť skôr, ako ho obvinia, že tak neurobil,“ podotkla Izabela.

„Celkom určite!“

„Ako sa zachovala kráľovná?“

„Margaréta bola bezmocná, ale čo mohla robiť? Jej sa zmena nedotkla – služobníctvo aj strážcovia jej boli ponechaní.“

„Čo na to všetko vojvoda zo Somersetu?“

„Čo už len mohol? Stále bol uväznený a stále robil problémy.“

Prekvapená Izabela nenachádzala slová.

René, vidiac, ako sa jej od ohromenia rozšírili zrenice, pokračoval: „Odmietol svoje odvolanie z funkcie veliteľa Calais. Odôvodňoval to tým, že pozbaviť postavenia ho môže jedine kráľ, ktorý ho sám menoval. Jeho velitelia naďalej držali mesto a odmietali vpustiť Yorkových dôstojníkov.

Rozum sa kráľovi začal vracať na Vianoce 1454. Jeho uzdravovanie bolo postupné a pamäť nestála. Keď za kráľom prišla Margaréta a priniesla so sebou princa, opýtal sa, ako sa následník trónu volá, a keď mu odvetila, že Eduard, zdvihol ruky a ďakoval Bohu. Povedal, že až doteraz o ňom nevedel a že teraz pociťuje lásku k celému svetu...

Od chvíle, ako sa Henrichovi VI. vrátil rozum, Yorkovo protektorstvo dospelo ku koncu. Vojvoda sa vzdal úradu do rúk kráľa, Somerset bol vzápätí prepustený z Toweru a znovu zaujal svoje miesto po panovníkovom boku. Henrich VI. opätovne menoval do svojej rady údajných Yorkových nepriateľov a vojvoda sa začal cítiť ohrozený. Preventívnymi krokmi, ktoré považoval za nutné podniknúť, uviedol do chodu sled udalostí, ktoré ma dnes veľmi trápia,“ zhlboka si vzdychol.

„Obávaš sa o Margarétu,“ usúdila Izabela a s pochopením sa naňho zadívala. Ako veľmi mu rozumela! Na dlhé roky prišla o obe svoje deti, vie, akú príchuť majú bolesť i strach.

René bez zaváhania prikývol. „A tiež o svojho vnuka. Situácia v Anglicku sa nevyvíja vôbec priaznivo. Veď prvá bitka sa odohrala len šesť týždňov po tom, čo kráľ stihol do konca marca zmariť a zrušiť všetky rozhodnutia, ktoré učinil protektor. Ale to už predbieham!

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.