Choď na obsah Choď na menu
 


28. 1. 2019

XII.

© E. A. Šranková

 

„Spomeniem ozbrojený konflikt, ktorý v septembri 1451 veľmi rozhneval môjho zaťa,“ pokračoval po krátkom zamyslení sa. „To už nepriateľstvo medzi Yorkom a Somersetom nadobúdalo obludné rozmery. Obaja zasiahli do hádky svojich prívržencov a postavili sa proti sebe. Do sporu dvoch mocných mužov sa zaplietli významní šľachtici a ich stále sa zväčšujúce ozbrojené družiny. Kráľ, ako inak, odmietol uveriť, žeby York v tejto záležitosti zakročil jedine v záujme práva a poriadku. Vo všetkom videl dôkaz Yorkovho úsilia vyprovokovať Somerseta. Henrich VI. povolal všetkých zúčastnených pred najvyšší súd, kde sa rozhodlo o pokutách a väzení pre niekoľkých účastníkov. Vojvoda z Yorku bol zatiaľ ušetrený a stiahol sa späť na Ludlow. Vo februári 1452 vydal York na Ludlowe vyhlásenie, v ktorom uisťoval kráľa o svojej vernosti a ponúkal mu, že odprisahá sľub vernosti na sväté ostatky, pokiaľ jeho slovo nestačí. Dodal však, že jeho nepriatelia, protivníci a tí, ktorí mu prajú zle, ho neustále pred kráľom a kráľovnou ohovárajú.“

„Mám dojem,“ prehovorila Izabela s úsmevom, „akoby na jednej strane chcel dokázať svoju oddanosť kráľovi, na strane druhej sa ho snažil primäť k tomu, aby sa zbavil zhubných rád a vplyvov vojvodu zo Somersetu a jeho priateľov od dvora.“

„Tiež som toho názoru!“ zvolal vojvoda.

„Očividne je lepší stratég, než by sme si boli bývali mysleli.“

„... alebo je prešibaný ako líška,“ zazubil sa.   

Reného slová zneli neuveriteľne – naozaj to povedal?! Izabela sa nestačila čudovať.

„Zmenil si na vojvodu názor?“ prekvapene naňho hľadela.

„Vôbec nie,“ opätoval jej pohľad a Izabela v jeho očiach čítala pobavenie. „Nikdy som o ňom predsa netvrdil, že nemá dôvtip.“

„Ako to nakoniec dopadlo? Vypočul kráľ konečne vojvodu?“ Zvedavosť i napätie sa Izabele zračili na tvári.

René ď Anjou zavrtel hlavou a Izabela nepochybovala, že sa dozvie niečo, čo sa jej páčiť nebude.

„Kráľ na jeho slová vernosti neodpovedal a Richard Plantagenet tentoraz vytiahol do boja. S odôvodnením nevyhnutnej bitky s vojvodom zo Somersetu napísal všetkým mestám a grófstvam svojho rozsiahleho panstva a požiadal ich o mužov, zbrane a peniaze. York tiahol na Londýn a cestou zhromažďoval ďalších mužov. Zaistil si podporu grófa z Devonu a lorda Cobhama, ktorí priviedli svoje družiny, aby slúžili pod jeho velením. Henrich VI., alebo skôr Margaréta, Buckingham a Somerset prikázali, aby sa ich verní zhromaždili v plnej zbroji. Príkazom vyhlásili Yorka za vzbúrenca a Somerseta za oddaného poddaného svojho kráľa. Kráľovská armáda opustila Londýn 16. februára 1452. Keď sa protivníci stretli, útok nezahájil ani jeden z nich.“

„Nebodaj sa snažili o zmier,“ šepla neveriacky Izabela.

„Hmm...“ vojvoda si odkašľal a riekol: „Zmierom by som to nenazval a dohodou tiež nie.“

„O čo teda šlo, René?“ vyhŕkla netrpezlivo.

„Veď vyčkaj, Izabela! Všetko sa dozvieš...“ odvetil a aby uspokojil jej zvedavosť, pokračoval: „Po niekoľkých dňoch vyjednávania, prehovorili lordi Yorka, aby sa podriadil kráľovi a odprisahal mu sľub vernosti, ako to zamýšľal spraviť už v januári. Vojvoda z Yorku trval na tom, že sa podrobí len v prípade, ak Somerseta uväznia, kým parlament zváži jeho obvinenia.

Vraj jeho návrh prejednávala komisia zložená z biskupov z Ely a Winchesteru a z vojvodových príbuzných, Richarda Nevilla, grófa zo Salisbury a jeho syna Richarda, grófa z Warwicku. Komisia nakoniec pristúpila na jeho požiadavky.

York s bezpečným sprievodom opustil tábor, podrobil sa kráľovi a predložil mu dlhý zoznam svojich sťažností na Somerseta. Popísal v ňom všetky urážky, ktoré ho trápili už roky. Obvinil Somerseta z neschopnosti viesť politiku vo Francúzsku, z hanebného riadenia kráľovstva a zo snahy vylúčiť ho z kráľovskej rady.“

„Ako prijal jeho sťažnosť kráľ?“

„Vraj všetko trpezlivo vypočul a obvinenia rozhodne odmietol. Po tom, čo York rozpustil svoju armádu a vstúpil do kráľovho stanu, našiel ho v dôvernom rozhovore so Somersetom. Zatkli ho a prinútili zložiť slávnostný sľub, že už nikdy nepostaví armádu proti kráľovi a že vždy poslúchne kráľove príkazy. Potom mu dovolili, aby sa vrátil na Ludlow.“

„Nehanebne ho podviedli,“ vyšepla užasnutá.

René ď Anjou prisvedčil – pravda sa dala vyjadriť aj mlčky.

„Na druhej strane však neskončil najhoršie...“ dodala. „Veď spáchal velezradu a mohli mu useknúť hlavu.“

Vojvoda opäť prikývol, ale tentoraz už nemlčal. „Ibaže to by nebolo také jednoduché. York bol predpokladaným dedičom trónu, bol veľkým pánom a mal mnoho stúpencov. Somerset pridobre vedel, že nemôže zájsť príliš ďaleko. Uspokojil sa, keď vojvodu vyhnali, pokoreného a v nemilosti na jeho panstvo.

Margaréta bola znovu šťastná, všetko sa zdalo byť dokonalé. Ibaže ako to už býva, nevyspytateľné a nepredvídateľné okolnosti sa pričinili o zmenu udalostí...“

„Asi budeš rozprávať o šialenstve, ktoré postihlo kráľa a o ktorom sa toľko hovorilo,“ ozvala sa s náležitou vážnosťou v hlase.  

„Áno,“ prisvedčil, „ibaže tomu predchádzali isté príhody...“

Na chvíľu sa odmlčali, hľadiac bez bočných úmyslov jeden na druhého. Na vojvodov podnet si obaja zvlažili hrdlá a po krátkej prestávke sa navrátili k načatému rozhovoru.

„Pozornosť dvora sa obrátila smerom k nám. Ako vieš, Gaskoncom sa nepáčila vláda nášho kráľa. Henrich VI. si kupoval ich víno a nechával ich na pokoji, ale Karol VII. poslal úradníkov, aby vládli v Akvitánii a prebudovali staré vojvodstvo podľa predstáv francúzskeho kráľa. Gaskonci sa utiekali k Angličanom a požiadali ich, aby mohli podliehať ich zvrchovanosti a ich hlas bol vypočutý... Anglicko im poslalo na pomoc vojsko, ktorému velil Ján Talbot, gróf z Shrewsbury.“

„Angličania sa ale predčasne tešili z obnovenia svojho panstva vo Francúzsku. Kráľ Karol zbrojil a zhromažďoval vojsko pozdĺž Loiry a na jar roku 1453 potiahol na juh,“ dodala.

René, nadchýnajúci sa krásou ženy, ktorej tvár sa rozžiarila v náhlom úsmeve, sa pousmial. „Vždy som sa rád s tebou zhováral. Ani netušíš, ako veľmi mi chýbali naše rozhovory.“

„Prosím,“ vyhŕkla Izabela, „nezačínaj zase, pane! Nie o tom chcem počúvať.“

Vojvoda ď Anjou, vážne na ňu hľadiac, vzal jej protest na vedomie – potlačil svoje city. „Leto roku 1453 prebiehalo pre anglickú kráľovskú domácnosť nepochybne príjemne. Margaréta bola tehotná a kráľ sa veľmi tešil na dediča. Jeho obľúbenci boli opäť pri moci, strach z Yorka opadol. Obom sa ľahšie dýchalo. Potom však prišla strašná správa z Francúzska a ich svet sa zrútil...“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.