Choď na obsah Choď na menu
 


21. 1. 2019

XI.

© E. A. Šranková

 

„Keď13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpg Henrich VI. poveril Somerseta, aby získal späť Gaskonsko, urobil ďalšiu chybu. Kráľovo rozhodnutie veľmi rozhorčilo Yorka, ktorý v tom čase už musel čeliť rozsiahlym nepokojom v Normandii a zúfalo potreboval čerstvé posily. Somersetovo ťaženie skončilo katastrofou a nakoniec sa ešte dočkal poníženia, lebo musel vyhľadať útočisko u Yorka v Rouene. Jeho vojsko bolo rozpustené a on sám sa vrátil domov. V máji tisíc štyristo štyridsiatom štvrtom zomrel. Vraj spáchal samovraždu.“

Izabele sa od údivu rozšírili oči. „Žeby sa pod jeho smrť podpísala zmluva o prímerí, ktorú ste uzavreli v Tours?“ spýtala sa opatrne.

René pohodil ramenami. „Kto vie, čo bolo pravou príčinou. Ale je to možné,“ odvetil s vážnou tvárou. „Fakt, že sa jeho kráľ zasnúbil s francúzskou princeznou, mohol k tomu dopomôcť. Presnú príčinu sa však už nikdy nedozvieme.“

„A nasledujúcu jar tvoja dcéra odplávala do Anglicka...“

„... kde vzbudzuje vášne doteraz.“ Pekné ústa sa mu pri spomienke na Margarétu trochu zachveli. Aj keď už pri jej narodení vedel, že ju raz stratí – veď to je údel takmer každého otca –, dcéra mu chýbala.

Izabela, dívajúc sa na vojvodu, uvažovala, či sa jej to len zamarilo, alebo sa naozaj pousmial.

René jej však nedal možnosť zaoberať sa jeho správaním. Vzpriamil sa, vystrel si chrbát, a keď si znova sadol, pokračoval:

„York sa vrátil do Anglicka a Henrich VI. ho vymenoval za miestodržiteľa v Írsku. Neviem, či to bol nápad Margaréty, Suffolka, Edmunda Beauforta, mladšieho brata údajného samovraha a budúceho nového vojvodu zo Somersetu, alebo dokonca kráľov, ale takto sa ho dokonale zbavili. Už len to by chýbalo, aby ovplyvňoval dvor!, písala mi, okrem iného, v tom čase Margaréta.

York, aj keď nerád, úrad po dvoch rokoch odmietania prijal a v lete 1449 sa preplavil cez vody Írskeho mora. Len čo odišiel, bolo velenie anglického vojska vo Francúzsku zverené do rúk Edmunda Somerseta.

Margaréta mala zdanie, že každá hrozba pre lancasterovský rod bude prichádzať v budúcnosti od vojvodu z Yorku. Preto pokračovala v politike, ktorá ho vytlačovala na okraj štátnych záležitostí a sama sa obklopila skupinou spoľahlivých priateľov. Somerset dohliadal na to, aby kráľovské úrady obsadili len ľudia verní trónu, zvlášť Margaréte. Im oddaní stúpenci mali jedno spoločné – všetci stáli proti jednému z veľkých veľmožov kráľovstva, proti Richardovi Plantagenetovi, vojvodovi z Yorku.

Margaréta, vidiac v ňom nebezpečenstvo, sa veľmi snažila porodiť kráľovi dediča, ale mesiace sa menili v roky a ona ešte stále nepočala. Keď potom konečne otehotnela, mnohí si lámali hlavu nad tým, či je otcom kráľ alebo Somerset, ktorý bol pokladaný za jej milenca.“

„A bol?“ V očiach jej planul ohník lapajstva, keď sa ho zvedavo opýtala.

„Pozrimeže, aká všetečnica je z teba!“ zvolal vojvoda. Tentoraz sa však vôbec netváril namrzene, práve naopak, dobre sa bavil. „Čoskoro to zistíš sama. Staneš sa dvornou dámou anglickej kráľovnej, a možno aj jej obľúbenkyňou.“

„Kiežby to bolo také jednoduché... Homo putat, Deus mutat.“ [1]

René ľahostajne pohodil ramenami. „Nemám dôvod pochybovať. Margaréta ťa predsa vždy mala rada. Hádam len ona jediná ti nezazlievala, že si poplietla hlavu jej otca,“ uškrnul sa.  

Ostych jej sadol na líca a zafarbil ich ľahkou červeňou. Som vari lepšia od anglickej kráľovnej?! Čo mi to len napadlo súdiť ju!? sužovala sa.

Nemohol si nevšimnúť, že ju čosi zhrýza. „Čo ťa znepokojuje?“ spýtal sa ustarostene.

„Nie som hodna stať sa kráľovninou obľúbenkyňou,“ zaševelila sotva počuteľne.

„Hlúposť!“ odvetil ostro. „Len preto, že sa ti nepozdával jej prípadný poklesok?“ Keď prikývla, schuti sa zasmial. „Buďme zhovievaví k chybám iných... Kým nezakúsime podobnú nepríjemnosť, nevieme, ako by sme sa z nej vymanili sami. A už to nechajme!“ rázne ukončil rozhovor o Margaréte a nadviazal na predchádzajúcu dišputu.

„Mnoho ráz som uvažoval, čo spôsobilo nevraživosť, ktorú moja dcéra pociťuje k Yorkovi. Možno ju poznačila armagnacko-burgundská vojna, ktorej nepriamym účastníkom bola, a preto sa obávala mu dôverovať.“

Začudovaný pohľad nespúšťala z vojvodovej tváre. „Žeby jej nenávisť mala hlbší zmysel ako len osobné nepriateľstvo?“

„Všetky tie intrigy, ktorými bola obklopená... Môžbyť to s tým súvisí. Možno si do Anglicka odniesla čosi, o čom sme nemali ani poňatia.“

„Hmm... tie strašné úklady, ktoré sa vo francúzskom kráľovstve udiali, mohli mať neblahý vplyv na jej budúce konanie,“ pripustila.

Vojvoda úsečne prikývol.„Povedal by som, že dôvod, prečo k Yorkovi prechováva takú zášť, už ani nie je podstatný, dôležitejšie je, aby sa snažila o zmier. Možno ani nebude také ťažké presvedčiť ju. Napokon, už dávno nemá po svojom boku svojich najvernejších: Suffolka zavraždili, sťali mu hlavu. Vraj anglický neúspech vojny vo Francúzsku si vyžiadal svoju prvú obeť.

Škoda, že ešte v máji 1450, hneď po jeho smrti, neobsadili Suffolkov úrad Yorkom. Všetko mohlo byť inak... Edmund Somerset bol v tom čase v Calais – prišiel späť až v júli, a hneď bol dosadený na Suffolkovo miesto – a York v Írsku, kde v tom čase dozaista ešte neplánoval postaviť armádu.“

„Richard Plantagenet sa vrátil z Írska s armádou?“ ozvala sa prekvapene, dívajúc sa na vojvodu prenikavým pohľadom.

„Pravdupovediac, ani sa mu nečudujem! Teba by nenasrdilo, že kráľ ustanovil vojvodu zo Somersetu, ktorý „stratil“ Normandiu, Lordom konetáblom [2] Anglicka, a to zvlášť v čase nepokojov a bojov, ktoré zavládli v krajine?“ spytoval sa. Nečakajúc, že mu Izabela odpovie, hneď pokračoval: „Lebo mňa áno. A nahnevalo by ma to prinajmenšom tak ako jeho!“

„Ako sa ho len zastávaš, René! Neuvedomuješ si, vari, že keby sa bol stal veliteľom kráľovských vojsk, všetko mohlo skončiť naozaj inak? Vojna medzi našimi krajinami by trvala azda doteraz, ba možno nie, pravdepodobne by sme ju boli bývali nadobro prehrali! Dobre predsa vieš, aký postoj v tomto smere York zastával!“ vyhŕkla takmer na jeden výdych. Zápal, s akým hovorila, jej vohnal červeň do líc, z očí planulo pobúrenie.

„Izabela, Izabela, upokoj sa predsa! Načo toľké rozhorčenie? Už som ti povedal, že sa ho nezastávam. Po celý čas sa vojvodu z Yorku len snažím pochopiť. York videl to, čo kráľ a Margaréta nevideli: kráľovstvo v zmätku, kráľovskú radu zneužívajúcu slabosť svojho pána, a prial si, aby to skončilo. Nepochybne chcel mať účasť na všetkom, čo sa deje...

Jeho stretnutia so Somersetom vraj končili prudkou hádkou. Ani raz však nezašiel tak ďaleko, aby ho obvinil pred parlamentom. Dozaista si uvedomoval, že kráľ a kráľovná podporia Somerseta bez ohľadu na to, čo on alebo ktokoľvek iný povie a či urobí. A Somersetovi sa aj dostalo výnimočného vyznamenania: bol vymenovaný za veliteľa Calais. York, naopak, musel odísť do Kentu, kde mal potlačiť vzburu proti kráľovi.

Napriek zlyhaniu za hranicami, Somersetovo postavenie pri dvore bolo pevné. Richard Plantagenet ešte nebol pripravený a asi ani ochotný vzbúriť sa, lebo Henricha VI. poslúchol. Jeho ponuka, že bude radiť kráľovi, bola odmietnutá, nuž po Vianociach, ktoré strávil v Londýne, sa uchýlil na svoj mocný hrad Ludlow, kde vyčkal udalosti, ktoré mali prísť...

Roztržka medzi kráľom a jeho najmocnejšími vazalmi nedala na seba dlho čakať: z parlamentu, ktorý sa zišiel v januári 1451 sa začali ozývať nespokojné hlasy. Diskusie o tom, že by sa korune mali vrátiť všetky úrady, dary a statky, ktoré kráľ, na radu vojvodu zo Suffolku, rozdal, nemali konca. Prosbopis o navrátenie majetku menoval ľudí, o ktorých sa Dolná snemovňa domnievala, že by nemali riadiť štát a na čele tohto zoznamu bolo meno Edmunda Somerseta. Poslanci požadovali, aby bol navždy vyhnaný od dvora, a aby jeho blízki priatelia boli zbavení svojich úradov. Kráľ si ich žiadosť vypočul, ale neurobil nič. Zasadanie parlamentu vraj náhle skončilo, keď Tomáš Young, poslanec za Bristol, predložil ďalšiu požiadavku: uznanie vojvodu z Yorku dedičom trónu.“

Izabela zalapala po dychu. „To od neho nebolo príliš rozumné. Svojím činom musel nemálo vydesiť dvorskú stranu...“

„A nemýliš sa,“ chytro pritakal René. „Parlament bol rozpustený a Tomáš Young bol odvedený do Toweru.“

Izabela, zadumaná, pokývala hlavou. „Možno by sa jeho vymenovaním vyriešilo mnohé... Napokon, nemuselo to nič znamenať, veď žiadna kaša sa neje taká horúca, aká sa navarí. Prinajmenšom by sa boli bývali upokojili vášne, ktoré krajinu pomaly, ale isto privádzali do záhuby.“

„Múdro hovoríš!“ vykríkol vojvoda a venoval Izabele obdivný pohľad. „V mnohom mi pripomínaš moju matku...“ dal sa ešte počuť a potom sa na okamih odmlčal.  

 

[1] Človek mieni, Boh mení.

[2] Vrchný veliteľ kráľovského vojska.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.