Choď na obsah Choď na menu
 


17. 12. 2018

VII.

 

© E. A. Šranková

 

13174177_597992993698968_6289615246014645149_n.jpgSluha, stojaci hneď za dverami, ťažkopádne vošiel do miestnosti. So sklonenou hlavou zastal pred vojvodom a vypočul, čo si želá.  

René ď Anjou nečakal, kým služobník splní jeho príkaz. Rozhovoril sa hneď, ako odišiel. „Margaréta sa ocitla v nebezpečenstve. Od začiatku vynaložila len veľmi málo úsilia, aby si ju obľúbil prostý ľud a obchodníci. Podcenila Angličanov presvedčených, že vernosť je cnosť a oni ju teraz nenávidia! Vinia ju z toho, že len čo jej noha vstúpila na ich stranu Kanála, začali v ich krajine problémy. Akoby ich už dávno predtým nemali!“ hneval sa. „Od počiatku bola v ťažkej situácii: Nevesta bez vena príliš nepotešila Angličanov, len ťažko si na ňu zvykali!                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                   Mnohí Mnohí ju nemajú v láske pre jej silnú a činorodú povahu, ktorou ovláda o šesť rokov staršieho kráľa. Nuž ale, možno sa tomu čudovať!? Veď uznaj, Henrich VI. bol príliš slabý na to, aby rozhodoval spory, ktoré vznikali medzi mocnými rodmi, a to spôsobilo, že páni vzali veci do vlastných rúk a sporné záležitosti, ktoré mal rozsudzovať silný kráľ, riešili ozbrojenými stretnutiami. Správali sa, akoby sa ocitli bez pána a to bol koniec akéhokoľvek poriadku... Po tom, ako v spoločnosti Williama de la Pole, vojvodu zo Suffolku, jedného z najobľúbenejších kráľových radcov, ktorý svojho pána zastupoval dokonca pri zásnubnom obrade, odplávala do Anglicka, aby sa tu ako šestnásťročná vydala a stala sa tak silnou ženou slabého kráľa a zaslúžila sa o to, aby sa mnohí páni stali spojencami pomazaného kráľa, a odkedy sa Suffolk stal aj jej obľúbencom, ju nemalá časť šľachty odsúdila. Ale či možno ulahodiť všetkým?!“ zamyslel sa nahlas. „Bola to ona, kto zohral rozhodujúcu rolu pri jednaniach s Francúzskom a veru, máme jej za čo ďakovať! Len vďaka nej sa nám opätovne vrátilo Main, nachádzajúce sa v anglických rukách, keď ho jej manžel vymenil za záruky všeobecného mieru, ktoré mu Francúzsko prisľúbilo. Strata Main vyvolala v Anglicku veľkú nespokojnosť, viacerí páni zasadajúci v kráľovskej rade protestovali, ale nebolo im to nič platné!“ vravel príkro. „Aj kvôli takým ako oni musí mať pri sebe človeka, ktorému môže veriť. Potrebuje niekoho, kto pri nej bude stáť v dobrom aj v zlom!“ vyslovil rýchlo, akoby sa obával, že ak zaváha, stratí odvahu žiadať ju o čokoľvek.

Bledá v tvári sa naňho neveriaco dívala. „Chceš, aby som šla do Anglicka?“

René ď Anjou neodpovedal – prikývol. V mysli skladal ďalšie slová.

„Prečo by Margaréta Anjouovská potrebovala práve mňa? Ako jej môžem byť užitočná?!“ Izabela, ešte stále otrasená žiadosťou muža, ktorý jej kedysi verejne vyznával lásku, nevedela prísť na to, čím anglickej kráľovnej môže byť nápomocná.

Vojvoda neodvetil hneď, vyčkal, kým sluhovia vkročiaci dnu položia na stôl víno a misy s jedlom.

Miestnosťou sa razom vinula lákavá vôňa čerstvého chleba, pečienky z diviny a studeného nárezu z mletého mäsa, hojne ochuteného korením.  

„Posaď sa, prosím,“ ozval sa po odchode služobníctva, „lebo moje rozprávanie nebude krátke,“ vyriekol, ukážuc na kreslo stojace neďaleko jeho panovníckeho stolca.

Izabela, rozhodnutá vypočuť si vojvodovo rozprávanie, neotáľala a posadila sa. V ústach mala sucho, avšak skôr ako si z ebenového stola pomaľovaného mušľovým zlatom, [1] stojaceho medzi nimi, vzala kalich naplnený sviežim, zlatistým mokom, sa spýtala: „Čo odo mňa očakávaš?“

„Aby si jej dohovorila,“ odvetil s vážnym výrazom v tvári, „a aby si na ňu dohliadala.“

„Dohliadala?“ Vojvoda svojou úprimnosťou Izabelu prekvapil. Veď či je možné, aby ona strážila anglickú kráľovnú?!

„Áno...“ prikývol a vzápätí dodal: „... aby sa jej nič nestalo. Vždy ťa mala rada...“

„Ale veď...“ vyhabkala ohromená, „... vari nemá svojich verných?“

„Akoby nie! Henry Bedford, vojvoda zo Somersetu, Ján, nový lord Clifford a Henrich, tretí gróf z Northumberlandu sú jej veľmi oddaní. Sú však mladí a pomstychtiví, dychtiví vyrovnať si účty s nepriateľmi svojich otcov.“ 

„Ktorých, predpokladám, majú na strane Yorkovcov,“ riekla. Bola presvedčená, že sa nemýli.

Prikývol. „Lancasterovci vidia v každom Yorkovi nepriateľa... Nezmieriteľní protivníci domu Yorkov budú ich večnými rivalmi. Nečudo, akoby aj mohli zabudnúť na zavraždenie svojich otcov, ktoré sa udialo vlani v máji v St. Albans, kde ubitý na smrť pred hradnou krčmou skonal aj Edmund, vojvoda zo Somersetu, ktorý bol Margaréte veľmi oddaný?“

„Vraj si boli nesmierne blízki...“ zvedavo hľadela na vojvodu.

Krátko, hrdelne sa zasmial. „Či už bol, alebo nebol Margarétiným milencom a otcom jej syna, isté je, že mal na ňu veľký vplyv. Jeho vraždu, rovnako ako ani vraždu Tomáša, lorda Clifforda a grófa z Northumberlandu, ktorých utĺkli na smrť ich nepriatelia Nevillovia, im neodpustila.“

„Hovoríš to tak, akoby si jej konanie schvaľoval.“

„Rozhodne sa ju nehodlám súdiť, Izabela. Je to moja dcéra a anglická kráľovná. Keď spoznáš Henricha VI., sama pochopíš! Niežeby bol zlý, to nie!, práve naopak, bol a je až príliš dobrý pre svet, v ktorom žije. Odkedy ho poznám, je priveľmi zbožný a nevinný. Je príliš poctivý a prostý, a to sa u panovníka dobre nevyníma. Mnohým pri jeho povahe pripadá ako hlupák, či slabomyseľný. Ľudia podvedome uprednostňujú útočného a krutého kráľa, ktorý je chytrý a odvážny. Henrich VI. však nedostal do vienka ani jednu z týchto vlastností. Jeho láskavosť a zbožnosť mu je viac na škodu ako na osoh. Prednejšie mu je vzdelanie ako dobýjanie iných území. Henrich je mužom mieru, ktorému viac vyhovuje štúdium. Na srdci mu leží zakladanie škôl, ako v Etone, hneď naproti jeho veľkého zámku vo Windsore, alebo v Cambridgi. Na ich stavbu a vybavenie vraj utráca celý majetok.“    

René sa s Izabelou rozprával otvorene, nič pred ňou netajil. Očividne mala byť zasvätená do všetkého, čo sa v Anglicku udialo. Intrigy na kráľovskom dvore a boje medzi rodmi mala poznať do najmenších podrobností. Ešte sa bude mať čo učiť...       

 

[1] Drvené ústrižky a zostatky zlata trené na tzv. zlatú farbu. V stredoveku sa získané práškové zlato spájalo vaječným bielkom, variantom bola tiež želatína s medom. Rozosielalo sa v mušličkách. Dnes sa mušľové zlato pripravuje trením práškového zlata (práškového striebra pre mušľové striebro) s arabskou gumou, alebo inými umelými vodorozpustnými spojivami.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.